Šrotovisko na obežnej dráhe

Autor: Peter Fidler | 6.7.2009 o 9:00 | Karma článku: 9,11 | Prečítané:  3174x

V októbri tohto roku ubehne 52 rokov od prvého úspešného vynesenia umelého satelitu na obežnú dráhu Zeme. Osobne som síce túto prelomovú udalosť nezažil, ale viem si živo predstaviť nadšenie ľudí tej doby. Či už z dobových televíznych záberov zobrazujúcich zopár nadšencov počúvajúcich rádiové pípanie nového satelitu Zeme alebo aj z rozprávania Záviša Bochníčka, ktorý Sputnik 1 na Skalnatom Plese fotografoval.

Najväčší umelý objekt na obežnej dráhe Zeme súčasnosti: ISSNajväčší umelý objekt na obežnej dráhe Zeme súčasnosti: ISShttp://fhsukams.wordpress.com/2009/06/12/endeavour-scheduled-to-

Neviem, či bol prvý Sputnik pozorovateľný voľným okom, ale ak áno, musel to byť nesporne zaujímavý zážitok pre astronómov alebo aj bežných ľudí pozorujúcich aspoň občas hviezdnu oblohu. K nehybným stáliciam, aké svietili na ľudských pozorovateľov tisícročia, prvýkrát pribudla pohyblivá hviezdička. Ľudská civilizácia tým vykonala ďaľší významný krok dopredu, vstúpili sme do kozmického veku.

Samozrejme, oblohu už pár ďesaťročí križovali aj iné pohyblivé objekty, lietadlá, ale charakter ich svetla je úplne iný ako v prípade satelitov. Lietadlá si svietia vlastnými svetlami, nie sú osvetlené Slnkom, a predovšetkým, letia v neporovnateľne nižšej výške. To z nich robí úplne iné objekty, ako pokojne svietiace bodky, potichu a pomaly sa pohybujúce oblohou, verne imitujúc svojím zjavom hviezdy.

Lenže to, čo pred polstoročím predstavovalo veľký míľnik, akýsi symbol technologického pokroku ľudstva, ktorý milo spestroval nočné pozorovanie hviezd, sa zmenilo na dopravnú zápchu na oblohe, kde sa kolízie satelitov na orbite pomaly ale isto stavajú pravidlom. A dôsledkom bezhlavého umiestňovanie umelých telies do kozmu, spolu s nespočítateľným množstvom rôznych odpadných produktov vynesenia užitočného objektu na obežnú dráhu, ako sú napríklad pomocné rakety, druhé či tretie stupne rakiet (a s nimi aj jeden kufrík plný náradia).

Takto nejako vyzerá situácia v blízkom okolí našej malej modrej planéty. A nápadne veľké množstvo umelých objektov na oblohe je do oči bijúce už aj bežným pozorovateľom hviezd. Tak ako sa to stalo aj mne pri mojom návrate k pozorovaniu premenných hviezd po asi 7-ročnej pauze. Tieto pozorovania spočívajú v celonočnom sledovaní nočnej oblohy, či už voľným okom alebo v zornom poli ďalekohľadu, pričom samotné pozorované hviezdy sú úplne náhodne roztrúsené po celej oblohe. To vylučuje akýkoľvek výberový efekt. Hviezdy v mojom programe sa nijako nezmenili, čo znamená, že som rovnako náhodné polia roztrúsené po celej oblohe pozoroval v rokoch 2000-2002 ako aj teraz, v roku 2009. Počet umelých družíc, ktoré mi skrížili zorné pole (2 stupne pri pozorovaní menším binarom 30x60, 3 stupne pri pozorovaní veľkým 25x100) pri pozorovaní ďalekohľadom bol neprehliadnuteľný. Bolo to niečo, na čo som si z minulosti vôbec nespomínal, nič podobné sa v tom období nekonalo v takom rozsahu, žeby som si to nejako zvláštne uvedomil.


sm25.JPG

 

P5084669.JPG

Prvé svetlo pre Celestron SkyMaster25x100 so zorným poľom 3 stupne.

Počas niekoľkých nocí som si zaznamenával každý pozorovaný prelet umelého satelitu zorným poľom a výsledky boli nasledovné: 6, 1, 5, 20, 15 (počet samozrejme závisel od dĺžky pozorovania a počtu pozorovaných hviezd; rekord – 20 preletov bol spozorovaný pri asi 5-hodinovom pobyte pod hviezdnou oblohou). Nie raz sa mi stalo, že som bol svedkom aj takého úkazu, kedy po tej istej dráhe s rozostupom asi 10 sekúnd preleteli aj 3 telesá (či ich nakoniec nebolo viac neviem, musel som sa už s ďalekohľadom presúvať k inému objektu).

So svojím pozorovaním som sa podelil aj s čitateľmi istého českého astronomického fóra, kde sa viacerí, aj nezávisle na mne, (išlo najmä o astrofotografov, ktorým pri dlhých expozíciách stopy po prelete satelitov kazia zábery a musia ich pracne odpočítavať) „sťažovali" na podobný problém, ktorý nám začína narastať nad hlavou. V danej diskusii prebehla aj menšia roztržka medzi mnou a jedným diskutérom o tom, že v žiadnom prípade nastúpol počet štartov za posledných 7 rokov tak, aby som spozoroval niekoľkonásobný, resp. desaťnásobný nárast počtu umelých telies na oblohe. S tým sa dá súhlasiť, počet štartov rakiet, ktoré vynášali satelity na obežnú dráhu skutočne od roku 1957 prudko narástol z 1 až na hodnotu približne 60 až 100 (už v priebehu 60-tych rokov sa dosahovali takéto množstvá štartov) a okolo týchto hodnôt osciluje dodnes. Problémom však je, že nie je raketa ako raketa. Jedna môže nechať okrem užitočného nákladu na obežnej dráhe pomerne poriadok, druhá okrem užitočného nákladu (ktorým môže byť hneď niekoľko satelitov!) roztrúsi okolo seba neskutočné množstvo sekundárnych objektov, druhým či tretím stupňom raketového motora počnúc, nejakým ďalším nepotrebným materiálom končiac. A tento si krúži svoje kolieska na obežnej dráhe ešte nejaký čas; závisí od výšky dráhy, kým zhorí v atmosfére.  Napriek tomuto postupnému odbúravaniu kozmického odpadu sa umelé objekty na obežnej dráhe zjavenie hromadia. Moje pozorovania sa, aspoň predpokladám, týkali práve týchto sekundárnych objektov. Ich jasnosti sa pohybovali medzi 7 - 10 mag, teda voľným okom už neviditeľné.

Viem, že celá moja úvaha stojí na sypkých základoch, pretože vychádzam iba z vetchej spomienky starej už pomaly 10 rokov a porovnávam ju s exaktnými číslami, ktoré som odpozoroval teraz. Napriek tomu som presvedčený, že poskytuje slušnú predstavu o tom, čo sa nám začína diať nad hlavami, a to sa môžeme zaobísť aj bez akéhokoľvek porovnávania. Celá obloha je pokrytá 4 steradiánmi alebo viac ako 41000 štvorcovými stupňami, zorné pole ďalekohľadu obsiahne približne 3 plošné stupne, čo je asi 7 tisícin percenta (!) alebo 1/15000-ina celej plochy. Veľmi hrubo povedané, bez použitia kalkulačky. Ak počas 5 hodinového pozorovania 50 hviezdnych polí s veľkosťou 3 stupne spozorujem na oblohe 20 satelitov križujúcich zorné pole, tak to znamená (vedome sa dopustiac malého podvodu), že ich v danom momente lietalo na celej oblohe (zahrňujúc aj časti, ktoré sú pre mňa pod horizontom) okolo 5000-10.000 kusov. Do hviezdnej veľkosti 9 až 10 magnitúd.  Samozrejme, obloha je plná aj slabších objektov, ako napríklad  aj spomínaný slávny kufrík s náradím, tie však už zostali mimo môj dosah. Keby som sa pokúsil o nejaký odhad počtu týchto objektov, musel by som začať naše číslo 10.000 násobiť nie malými koeficientami. Pritom tieto najmenšie objekty sú pre budúcnosť kozmonautiky na obežnej dráhe Zeme asi najhoršie, nikto nevie kadiaľ lietajú, zato sú schopné napáchať škody za milióny. Ak sa zrazia so stretávacou rýchlosťou niekoľko kilometrov za sekundu s drahým satelitom, tak účinok je väčší ako strela z kanóna.

Toto všetko sme si stihli nad hlavami vybudovať za smiešnych 50 rokov. Ktovie k akým číslam by som dospel, keby tento článok píšem v roku 2200 (pri predpoklade stále fungujúceho a rozvíjajúceho sa kozmického programu Pozemšťanov)? 50-tisíc umelých telies? 100-tisíc? Pol milióna? Z pohľadu kozmonautiky nejde až o taký pálčivý problém, keďže satelity lietaju v trojrozmernom priestore a v najhoršom sa môžu umelé telesá parkovať na stále vyššie dráhy, kým sa prirodzene nevyčistia nižšie poschodia. Z pohľadu nás na Zemi je však nočná obloha dvojrozmerná. A skôr ako by sme si boli pomysleli sa nám môžu tisícročia známe obrazce súhvezdí stratiť na pozadí myriád umelých hviezdičiek (hoci v skutočnosti sú to práve tie súhvezdia, ktoré sú v pozadí), poletujúcich bezmyšlienkovito po celej oblohe.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?