Klimatické zmeny, planéta Zem a človek II - Superčlovek

Autor: Peter Fidler | 4.3.2009 o 9:00 | Karma článku: 9,52 | Prečítané:  3570x

My, ľudia, sme vstúpili do tejto scény v čase, ktorý sme si sami pre seba nazvali štvrtohorami. Možno len úplnou zhodou okolností v čase jednej z dôb ľadových a stali sme sa chvíľkovými a dočasnými pozorovateľmi. Žiaľ pre naše pochopenie sú zmeny klímy tak zúfalo pomalé, že každý človek má problémy predstaviť si, že sa naozaj dejú. Je to podobný problém ako evolúcia, pohyb kontinentov alebo vývoj hviezd. Slovami Carla Sagana, naše životy sú ako snehové vločky padajúce do krbu.  Naša skúsenosť s klímou je príliš krátka nato, aby sme postrehli nejaké zmeny, ale rovnako ako v prípade evolúcie biosféry alebo vývoja hviezd sme dokázali vyvinúť metódy, ktoré dokážu odhaliť stopy klímy v dávnych dobách.

 

Ukážkou sú grafy rozmiestnené po celom článku. Trochu paradoxne, tieto náročne rekonštruované grafy majú omnoho väčšiu výpovednú hodnotu ako naše dnešné presné merania. Práve pre svoju dlhovekosť a nízke časové rozlíšenie utlmujú divoké fluktuácie a zobrazujú iba podstatné trendy, čo sa o našich exaktných, možno 100 rokov trvajúcich meraniach povedať vôbec nedá. Celá situácia mi tak trochu pripomína jeden zaujímavý príbeh zo stelárnej astronómie z 18. storočia, kedy sa novým fenoménom začali stávať premenné hviezdy. Jednou takou bola hviezda Algol. Bolo známych viacero pozorovaní, ktoré hlásili jej premennosť a jedným z prvých pozorovateľov bol aj E. Pigott*1. Jeho pozorovacie rady však hlásili nemennú jasnosť a my dnes už vieme prečo. Pigott sa až s neuveriteľným(ne)šťastím triafal so svojimi pozorovaniami práve do obdobia nemennej jasnosti - hviezda Algol bola preňho stálica taká ako každá iná. Keby však mal trochu šťastia a zaplnil svetelnú krivku hustejšie, určite by mu zmena v jasnosti neušla.

V podobnej situácii je naše dnešné poznanie stavu klímy v hlbokej minulosti. Pozorovania alebo merania sú roztrúsené príliš riedko nato, aby sme videli rýchle zmeny stavu podnebia. Povedané technickým slovníkom, klímu v minulosti vzorkujeme s príliš nízkou frekvenciou, možno jeden bod na niekoľko storočí, preto mi pripadá porovnávanie takto získanej krivky s dnešnými exaktnými meraniami idúcimi deň za dňom trochu problematické. Často počujeme, ako sa takto získané merania interpretujú ako najrýchlejší nárast teplôt (prípadne koncentrácie CO2) v celých známych dejinách Zeme, v lepšom prípade len v posledných tisícročiach. Naozaj môžeme takémuto vyhláseniu prikladať akúkoľvek váhu? Nemyslím si to, nikto dnes na Zemi toto jednoducho nevie. Nárast teplôt, ktorý vraj je najprudší za celé tie miliardy rokov, trvá posledných 30 - 40 rokov. Takýchto tridsaťročí bolo v dejinách Zeme 150 miliónov a bolo by naozaj neuveriteľné, keby sa nikdy neodohrali takéto rýchle zmeny nikdy v minulosti. Aj keď to zmerať nedokážeme, myslím si, že sa teraz na Zemi nedeje nič šokujúce; deje sa normálna klimatická zmena, aká sa odohráva bez prestávky ako na kolotoči: raz hore, raz dole, raz rýchlejšie raz pomalšie. Raz je príčinou Slnko, inokedy okamžité rozmiestnenie kontinentov, vznik a zánik morských prúdov, kozmická kolízia a teraz... ktovie. Na pozadí tisícov iných príčin aj ľudia prilievajú svoju trošku do celého diania, to je nepochybné. Aká veľká je táto troška, to už je ťažko polemizovať; možno úplné bezvýznamná a možno priamo zodpovedná za nárast teploty. Ako to však býva, pravda bude zrejme kdesi uprostred. My ľudia totiž nerobíme na tejto planéte nič neočakávane nové. Iba dolujeme energiu z elektrónových obalov atómov, ktoré tu boli od vzniku Zeme v podobe istých molekúl. Nerobíme nejaký fantastický inžiniersky projekt v kozme, ktorý ovplyvňuje dráhu Zeme, jej osvetlenie Slnkom ani nemeníme chemické zloženie Zeme z externých zdrojov. Hráme sa stále na tom istom piesočku, stále s tým istým piesočkom. Nemáme iné východisko, ak je v našom záujme budovať technickú civilizáciu a postupovať dopredu. Sme v neustálej naháňačke s časom a hrou rôznych náhod, ktoré nás môžu zabiť prv než dokončíme tento spor. Práve teraz sme našli práve tento zdroj energie a úspešne z neho čerpáme, kým sa zásoby neminú. Samozrejme, nie je to jediný zdroj energie, ale v dnešnom stave ľudstva jeden z najvýznamnejších. Keď sa minie, budeme musieť presedlať na iný, snáď účinnejší, aby vývoj išiel dopredu a neprešľapoval na mieste. A tak ako vo vesmíre platí neúprosný druhý zákon termodynamiky, hovoriaci čosi o náraste entropie, tak aj naša činnosť sa principiálne nemôže zaobísť bez stôp, bez zmien prostredia. Ak chceme energiu, musíme za ňu platiť cenu, a tou sú práve tieto zmeny. Podstatné ale je, že tieto nemusia nutne znamenať čosi zlého, čosi čo nás privedie priamo do záhuby, ako sa tiež často a populárne (ja si myslím, že úplne chybne) hovorí.

Ale dobre. Predstavme si takú pomerne nepravdepodobnú situáciu, že bez prítomnosti človeka na Zemi, by teplota ani nerástla, ani neklesala, ale držala by sa na hodnotách typických pre malú dobu ľadovú. V takomto prípade je naša prítomnosť, naša činnosť, jediným zdrojom súčasného nárastu teploty. Čo to pre nás znamená? Čo to znamená pre celý svet okolo nás? Ak by sme sa na našu „pompéznu" existenciu pozreli z nadhľadu a uvedomili si, že nie sme ničím iným, len jedným z mnoho miliónov biologických druhov, tak zrazu nevidíme nič strašidelné, nič za čo by sme sa mali cítiť previnilo a hlavne nič, čoho by sme sa mali obávať. Sme iba druh, ktorý objavil istú mimoriadne úspešnú stratégiu prežitia a účinne ju využíva. Rozliezli sme sa po celej planéte a čoskoro nás bude sedem miliárd jedincov žijúcich v jednom okamihu od južného pólu po severný. Ak by takúto naprosto novú stratégiu objavil povedzme krokodíl (týkala by sa napríklad toho, že nemôže byť pri love neúspešný), bez mihnutia oka by vykynožil celé populácie antilop a iných nešťastných zvierat, ktoré by sa chodili napiť k jazerám. Výrazne by menil ekosystémy svojho blízkeho okolia a nepriamo aj celej planéty. Veď by boli smrtiacimi krokodílmi zaplnené všetky zdroje pitnej vody v teplých pásmach. Krokodílom by to bolo úplne jedno, čo tam po nejakých antilopách, jedni vyhynú, druhí vzniknú, taký je zákon prírody. Rozkolísaná rovnováha by sa po čase znova ustálila na novej hodnote, na nových väzbách a vzťahoch.

Tento príklad však nie je veľmi výstižný, za prvé krokodíly nie sú ľudia uvedomujúci si vo svete samých seba a svoju budúcnosť, za druhé tu máme z histórie omnoho názornejší príklad - zamorenie atmosféry Zeme agresívnym kyslíkom ako odpadným plynom biologických pochodov istých baktérií. Ak by existovali v čase prvých náznakov stúpania koncentrácie tohto, pre citlivé organické molekuly jedovatého, plynu nejakí hypotetickí „bakterálni vedci", zrejme by aj oni vydávali hrôzostrašné varovania ako nekontrolovateľnou produkciou kyslíka úplne rozvrátia biosféru, rovnováhu a ktovie čo ešte a strpčovali by všetkým naokolo život tým, ako treba začať konečne niečo robiť, lebo bod zlomu za ktorým nám bude všetkým amen je už zajtra tu. Asi by sa im ani neprisnilo, že život je odolný tým najneuveriteľnejším spôsobom; zdá sa akoby bol nesmrteľný - aj zo škodlivého plynu dokáže neustálym špekulovaním a skúšaním nových postupov urobiť svojho vynikajúceho pomocníka pri čerpaní energie. Baktérie bijúce na poplach v každej výročnej správe plnej hokejok (alebo ako by si to už sami nazvali, zrejme by nehrali hokej a nepoznali by ani hokejky) by trpeli takým istým šovinizmom akým trpí väčšina ľudí dodnes: pokladajú dnešný stav biosféry, atmosféry, stavu klímy atď. za jediný dokonalý, za stav, ku ktorému cielene dospela evolúcia, aby sme tu boli my, v Afrike krokodíly úspešné tak akurát, aby aj tie antilopy prežili, v Antarktíde zopár tučniakov, atď. Mnohí si stále chybne myslíme, že je to stav, ktorý stojí za to akosi konzervovať a zabrániť mu zmeniť sa, pretože nám sa v ňom darí dobre. (V lepšom variante nie úplne konzervovať zmeny, ale z nich iba eliminovať ľudský príspevok a ponechať tak vývoj podmienok na činitele, ktoré tu pôsobili doteraz bez nás a samozrejme „prirodzene". Ale aj my ľudia sme prirodzení, naše mozgy sú prirodzené a aj to, čo tie mozgy vymysleli a spôsobili je prirodzené, neexistuje žiaden dôvod oddeľovať efekty našej prítomnosti od efektov iných, napríklad pozemského vulkanizmu. Nakoniec, to by sme asi museli spáchať druhovú samovraždu, aby sme prestali ovplyvňovať svoje okolie.) Je to chybný názor z dvoch dôvodov: za prvé vôbec nevieme, či sa nám nebude dariť omnoho lepšie, ak bude teplota Zeme vyššia/nižšia o 7°C a za druhé, a to je častý argument ľudí bojujúcich proti klimatickej zmene (vždy sa mi ježia chlpy, keď počujem toto slovné spojenie), nie sme tu sami, planéta je domovom aj iných živých tvorov a my nemáme právo im ničiť ich prirodzené prostredie. Úplne súhlasím. Nesmieme však zabúdať na to, že biosféra je útvar existujúci v časopriestore. A tak ako má právo na svoj kúsok času a priestoru krokodíl v jazierku, tak ho snáď majú aj živočíšne druhy, ktoré prídu po nás, vďaka evolúcii prebiehajúcej podľa zmien prostredia. Aj my sme produktmi toto vývoja, aj nám museli uvoľniť cestu trilobity a dinosaury. Neviem prečo by sme už nemali byť spravodliví aj voči tým, čo prídu po nás. A napriek úžasnému pokroku techniky aký sme docielili, asi len málokto verí, že raz, v konečnom čase v budúcnosti, aj my neuvoľníme priestor niekomu inému. Nielen my, ale rad za radom každý súčasný biologický druh (s výnimkou tých najprimitívnejších zástupcov). Zmrazením podmienok, by sme tieto potenciálne druhy obrali o možnosť obohatiť biosféru Zeme a vesmír o možnosť vyskúšať v evolúcii na tejto malej planéte ďalšie miliardy postupov a prispôsobení, kým Slnko nezavelí koniec. Samozrejme, pri dnešnom stave ľudskej techniky moje úvahy pripadajú aj mne samému smiešne. Nemáme najmenšiu šancu ovplyvňovať cielene zloženie atmosféry a klimatické zmeny a pôsobiť tak priamo na evolúciu - konzervovaním podmienok ju zastaviť. Obávam sa však, že keby sme touto mocou disponovali, objavili by sa tendencie práve túto katastrofu spôsobiť. Ako uvidíme ďalej, ide celé toto hlúpe brojenie proti zmene klímy navyše aj proti nám samým, proti naším dlhodobým záujmom.

Vráťme sa z týchto fantastických úvah späť na Zem. Počas trvania našej civilizácie ľudia okúsili rôzne prejavy pozemskej klímy, raz chladnejšie, raz teplejšie. Všeobecným sprievodným javom oteplenia bol nárast populácie ako dôsledok zvýšeného množstva rastlinnej a živočíšnej potravy a nižšej úmrtnosti, u ochladenia tomu zase bolo naopak - málo jedla, viac hladu a chorôb, pokles početnosti populácie a všeobecný úpadok. Najznámejšie výkyvy klímy sú u nás známe z nedávnej minulosti, stredoveké teplé obdobie trvajúce niekedy od 8. storočia až do začiatku 14., kedy sa krutými hladomormi v Európe ohlásila tzv. malá doba ľadová, ktorá sa skončila až v 19. storočí. Odvtedy žijeme v akejsi novovekej teplej perióde. A aj tá sa s určitosťou niekedy skončí (iba žeby naše dočasné čerpanie energie z fosílnych palív natoľko vykoľajilo Superzem, že by sa už nikdy nezastavila v otepľovaní a skončila by ako upečené inferno na Venuši; tomu však ja osobne vôbec neverím), možno v 23. storočí, možno v 27. a svet sa zas začne rútiť k ochladeniu. Tentokrát už možno k tomu skutočnému, k ďalšej veľkej dobe ľadovej, ktorá Európu aj Severnú Ameriku opäť raz zamkne v ľadovcovom objatí.

Tie tisíce ozubených koliesok, ktoré neustále menia charakter podmienok na Zemi sa nikdy nezastavia a je úplne jedno, či to naše maličké koliesko zastavíme alebo začneme točiť do opačnej strany - ostatné sa točiť budú a nás postavia pred problém, že podmienky v akých sme prekvitali raz zmiznú a budú tu vládnuť podmienky diametrálne odlišné. S najväčšou pravdepodobnosťou sa bude jednať o kruté ochladenie, ktoré nám už možno klope na dvere a ja sa často pýtam sám seba, čo bude s našou pracne budovanou civilizáciou, keď 2km hrubý ľadovec bude parkovať niekde pred bránami Viedne a všetko severnejšie bude pod ním. Ako smiešne vyznieva dnešné strašenie s nárastom hladiny svetového oceánu o 1 meter za storočie v porovnaní s touto skutočnou kataklizmou. Radšej mať hladinu oceánu 1 meter nad dnešným stavom, ako 80 metrov pod ním. Všetci vieme, kde by tá zvyšná voda bola.

sheet.jpg

(http://www.csiro.au/science/IcePhotoGallery.html)

Ďalšia veľká doba ľadová leží snáď v pomerne vzdialenej budúcnosti, a tak pred nami stojí aktuálnejší, aj keď nepomerne menší problém - súčasné globálne otepľovanie, ktoré majú možno na svedomí ľudia, aj keď o tom s určitosťou hovoriť nemôžeme. S určitosťou môžeme hovoriť len o raste teploty, o raste koncentrácie oxidu uhličitého a o iných zmenách, ale ich príčiny sú neisté. Svojím spôsobom je to aj úplne jedno, čo spôsobuje rast teploty. Podstatné pre človeka je naučiť sa v meniacom sa prostredí úspešne existovať (teda bez hladomorov, vymierania a iných neduhov) a pružne reagovať na akýkoľvek výkyv, nie vynakladať nezmyselné množstvo energie na boj s s klimatickými zmenami - boj veternými mlynmi. Je to totiž vopred prehratý boj a ako už vieme, aj boj nesprávny a zlý. Cesta premeny človeka na superčloveka vedie cez prispôsobenie sa zmenám, ktoré v našom biotope prebiehajú, cez vyvinutie techniky a technológií, ktoré nám túto adaptáciu umožnia. Nie cez prebíjanie hlavou múru. Za ním totiž bude stáť vždy len múr hrubší a hrubší a nakoniec jeden neprebijeme. Namiesto toho treba v každom múre nájsť dvere, a keď tam nie sú, nejaké si vyrobiť.

Ak dnešný nárast teploty spôsobujeme my sami, môžeme si tento problém obrátiť ľahko vo svoj prospech tým, že prestaneme zbytočne vynakladať prostriedky na obmedzenie rastu teploty (zbytočne preto, lebo keď sa Superzemi zachce, zohreje sa sama, aj výraznejšie, aj rýchlejšie a potom zostanú bojovníkom s klímou len oči pre plač), ale obrátime svoju pozornosť na dôsledky tohto stavu. Tých je určite veľké množstvo, pozrime sa trebárs na to stúpanie hladiny oceánov. Veľké množstvo dnešných vyspelých mestských aglomerácií leží v oblastiach, ktoré by vraj mali byť úplne zaplavené. To by určite bolo veľkou katastrofou, keby si stovky miliónov ľudí zrazu muselo hľadať nový domov hlbšie vo vnútrozemí, o stratených veľkolepých stavbách, ktoré by sa ocitli na dne mora ani nehovoriac. Našťastie nič takéto nehrozí - od toho sa nazývame inteligentný druh, že si vieme predstaviť budúce dôsledky svojich dnešných činov. Ak sa dnes obávame, že nám morská voda zaplaví Manhattan a ak zajtra aj skutočne nameriame prvé signály stúpania hladiny, nebudeme čakať so založenými rukami na smrť utopením. Práve naopak, začneme konať, tak, ako je to ľudskému duchu prirodzené odnepamäti. Pri dnešnom stave techniky si viem prakticky predstaviť len vybudovanie hrádzí, ktoré zadržia vodu mimo dôležitých miest, ale ktovie či o pár storočí nebude možné také sci-fi ako presun celých mrakodrapov inam, na vyššie položené miesta, ktoré budú umelo vybudované práve pre tento účel. Možností je veľa a fantázii sa vraj medze nekladú. Holanďania už desaťročia takto fantazírujú s hrádzami a ziskom pôdy pre vlastný štát na úkor oceánu. Síce tu ide o reverzný prístup, ale výsledok je rovnaký. A pre tých nešťastných Maledivčanov, ktorí sa vyskytujú v každej správnej ekologickej diskusii je tu možnosť odchodu na pevninu, ak si nechcú svoje topiace sa ostrovy zohyzdiť kol dokola hrádzami. My všetci, rovnako ako oni, sa jednoducho musíme zmieriť s tým, že podmienky sa menia, a tak, ako sa dnes Maledivy zatopia vodou, sa môžu zajtra zase vynoriť a my s tým nič nenarobíme. Problémy sú na to, aby sa riešili a z vlastnej minulosti sa môžeme poučiť, že z dlhodobého hľadiska nám priniesli vždy len prospech. cmo2n.jpgOd tej Clarkovej poloopice-poločloveka, ktorá riešila problém s tým ako efektívne udrieť tú druhú opicu na opačnej strane jazera a vyriešila ho vynálezom nástroja - kosti na udieranie každého, kto sa jej znepáči, vieme, že problémy nad ktorými uvažujeme vytvárajú akési tvorivé napätie a akcelerujú vývoj. Takmer každá vojna zanechala po sebe mnoho nových technických vynálezov, ktoré by možno inak nikdy neuzreli svetlo sveta. Jeden príklad za všetky: koniec druhej svetovej vojny a svet plný tryskových lietadiel, rakiet, rádioteleskopov, atómovej bomby (a následne jadrového reaktora) a ľudí užasnuto vstupujúcich do kozmického veku. Ten stojí aj za samostatnú zmienku. Prvý umelý satelit na obežnej dráhe Zeme v roku 1957, prvý človek ho nasleduje v roku 1961, prví ľudia pristávajú na Mesiaci v roku 1969, budujú sa stanice na obežnej dráhe. Žiaľ, končí sa studená vojna a aj preteky o vesmír strácajú na svojom lesku. Prvé pristátie človeka na Mesiaci bolo zároveň aj jeho posledným a prvé smelé plány o dobytie Marsu s ľudskou posádkou sú aj po polstoročí v nedohľadne. Chýba tu to napätie, ten správny impulz k práci a k prekonávaniu výziev. Vývoj v kozmickej technike pokračuje, ale rádovo pomalšie. A určite nebude náhoda, že hlavným zdrojom technických noviniek aj na tomto poli je práve armáda. Napriek týmto krízovým mierovým časom. Jeden paradox strieda druhý...

Tu dole na Zemi nám príroda takúto výzvu pripravila svojím otepľovaním. V budúcnosti to môže byť už spomínané prudké ochladenie a ďalších stotisíc rokov doby ľadovej. Môžeme jej byť za túto službu vďační, inak by nám hrozilo ustrnutie v nečinnosti. Namiesto budovania úspešnej supercivilizácie by sme sa uspokojili s tým, čo sme už dosiahli. Našťastie sú tu klimatické zmeny, ktoré nás dlhodobo stavajú pred stále nové výzvy a nútia nás rozmýšľať, hľadať riešenia, špekulovať, skúšať, pokúšať osud. Ako vravel u nás na fakulte obávaný profesor Farkaš, len pod tlakom vzniká diamant. On síce svoju formulku používal na objasnenie záhadného javu, totiž prečo spravidla 70% nás študentov jeho skúšky nespravilo, mne sa však omnoho viac pozdáva v tomto kontexte.

Klimatické zmeny prinášajú so sebou riziko, že napriek všetkému dôvtipu, ktorým nás príroda obdarovala, žiadne riešenie a východisko nenájdeme. Zmena bude pre nás priveľká alebo prirýchla a my spolu s mnohými inými druhmi vyhynieme. Možno aj vlastným pričinením, ale to bude úplne jedno. Ak nie sme schopní čeliť zmene klímy, ktorú si spôsobíme sami, o to skôr nebudeme schopní čeliť skúškam, ktoré pre nás má pripravená Superzem. Opustíme javisko pre iných tak, ako to urobili všetci naši predchodcovia.  Taký už raz je život na tejto planéte, hoci my máme v dlhodobejšom horizonte aj jednu špeciálnu možnosť - planétu, ktorá nám dala život nadobro opustiť. To už ale bude iný príbeh.

(Koniec)

 


*1 Je celkom možné, že za túto príhodu nie je zodpovedný Edward Pigott, ale niektorý iný pozorovateľ, nevedel som nájsť pôvodný prameň, kde som sa dozvedel túto informáciu. Matne si však spomínam, že jeho meno začínalo na P a žil niekedy v 18. storočí.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficovi nestačila porážka Danka, potreboval ho úplne zosmiešniť

Čo by Fico nesmel urobiť, ak by postupoval podľa ústavy.

KOMENTÁRE

Keď je prezident Zeman bojovníkom za pravdu

Najnovšie ocenenie je mnohým Čechom na smiech.


Už ste čítali?