Radosť z poznania III

Autor: Peter Fidler | 4.2.2009 o 9:00 | Karma článku: 7,62 | Prečítané:  3082x

Áno, poznanie a pochopenie nepoznaného je tá najsilnejšia motivácia, ktorá ženie človeka k túžbe zmysluplnou činnosťou nepoznané medzery zaplniť a odstrániť. Ale poznávanie by veľmi rýchlo ustrnulo na samom počiatku, keby nešlo ruka v ruke s pokrokom techniky a rozvojom ľudských technológií. Prvotné pozorovanie javov na nebi a tiež na zemi možno nevyžadovalo žiadne technicky náročné nástroje, len bystrý um, ktorý dokázal nájsť určité súvislosti a neznáme procesy s istým stupňom presnosti popísať a pochopiť. Neskôr už ale šlo o nekončiaci kolotoč postupu v poznaní prírody a rozvoja techniky, ktorá umožňovala pokročiť v poznaní o stupienok ďalej.  A aj v procese rozvoja techniky narazíme na mnoho pozoruhodných javov.

 history.com

Už ako dieťa ma dokázala nadchnúť možnosť alebo nemožnosť vykonať určité, úplne jednoduché „technologické" postupy, ako napríklad previesť rovinnú plochu do guľovej bez deformácií a naopak. V tomto prípade sa mi to samozrejme nikdy nepodarilo, hoci vtedy som nerozumel presne tomu prečo. Pamätám si, ako ma pri pohľade na mapu sveta vynesenú Mercatorovou projekciou úprimne detsky prekvapilo, že Grónsko je takmer také veľké ako Afrika, Škandinávia ako Európa a Aljaška tvorí viac ako polovicu územia USA. Pohľad na glóbus mi neskôr prezradil, že tu čosi nehrá a pochopil som, čo je vo veci. Inokedy som bol prekvapený, ak už nechcem povedať rovno užasnutý takou relatívne jednoduchou, každodennou vecou ako sú krútiace sa kolesá auta, ktoré svoj otáčavý pohyb prenášajú do posuvného pohybu telesa automobilu. Vlastne, nešlo ani tak o presun pohybu, ako technická realizácia tohto prenosu - teda problém, ktorý v starovekom Egypte pri posúvaní kamenných kvádrov riešili - nie veľmi vynaliezavo - jednoduchým prekladaním drevených valcov zozadu dopredu a tak stále dokola. Už tento jednoduchý príklad dobre ilustruje ľudskú vynaliezavosť a prekonávanie technických problémov pri pokroku - skonštruovanie samohybných vozidiel (samohybných vo význame, že nie je potrebný neustály zásah zvonku a úpravy vozidla). Ani netreba ísť v tomto uvažovaní ďalej smerom k vývoju motorov, či už automobilových, leteckých alebo raketových, ktoré nám prvýkrát umožnili opustiť rodnú planétu a vykonávať vedu mimo atmosféry a v beztiažovom stave. Skôr by som sa pristavil pri dvoch významných technologických vynálezoch, ktoré na prvý pohľad pôsobia jednoducho, ale otvorili nám oči a umožnili dobyť svet.

merc.jpg

Cylindrické zobrazenie zemského povrchu s výraznou deformáciou polárnych oblastí.

(http://www.claymoreclan-design.com/html/promotional_maps.html)

Prvým je ďalekohľad, ktorého šošovkovú verziu skonštruoval Hans Lippershey na začiatku 17. storočia umiestnením dvoch spojných šošoviek do radu za sebou. Niekde som čítal, že ho na túto fascinujúcu vlastnosť dvoch šošoviek, teda zväčšovať pozorovaný objekt, upozornila jeho malá dcéra, keď sa s nimi počas obeda hrala. Naozaj to môže byť pravda, veď sme videli, že najvýznamnejšie objavy (akoby to bolo pravidlom) spravidla neprichádzajú systematickou prácou v snahe dosiahnuť istý dopredu daný cieľ, ale úplnou náhodou.HL.jpg A teraz uvážme, čo by bolo, keby Lippershey zvedavú dcéru nemal alebo keby ho na tento svoj zdanlivo banálny objav neupozornila. V prvých rokoch existencie ďalekohľadu totiž nikoho nenapadlo, že tento prístroj raz spôsobí revolúciu v chápaní vesmíru a stane sa tým najhlavnejším a úplne nepostrádateľným vybavením každého astronóma. Bola to iba zábavka pre vyberanú spoločnosť, ani Lippersheya nenapadlo, čo sa s ním dá dokázať. Prišiel by na to niekto? Dokázal by aplikovať nazbierané vedomosti o šošovkách a prísť s geniálnym nápadom nepoužívať na pozorovanie iba jednu, ale dve alebo viac a obrátiť ho hore, na nebo? Možno áno, ale možno by to bolo len úplne nedávno a ešte dnes by sme súperili s heliocentrickými myšlienkami a na internete by sa nepovaľovali úchvatné zábery z Hubblovho vesmírneho teleskopu. Všetko, čo by sme o svete tam vonku vedeli, by bolo to, čo nám sprostredkúvajú naše, síce takmer dokonalé, ale predsa obmedzené, oči. Alebo sa v súlade s myšlienkou celej tejto úvahy spýtajme, čoby sme robili, keby šošovky jednoducho takúto možnosť nemali, keby to akosi vychádzalo z fyzikálnych zákonov optiky. Neviem si taký zákon síce predstaviť, ale jedna odpoveď by tu bola - použili by sme sféricky alebo parabolicky vybrúsené zrkadlo, tak ako to urobil Newton a problém by bol vyriešený. Nebudem túto uletenú predstavu ďalej naťahovať, lebo keby nebolo možné sústredenie svetla, či už šošovkami alebo zrkadlami, ani naše oči by nikdy nezobrazili svet okolo nás. Zostáva nám len v duchu ďakovať tej náhode, ktorá pred 400 rokmi priviedla optika Lippersheya ku konštrukcii teleskopu a Newtona k jeho zrkadlovému zdokonaleniu, pretože konštrukcia obrých ďalekohľadov si vyžaduje práve zrkadlovú realizáciu.

Druhým technickým pokrokom, ktorý vytvára omnoho širšie pole na špekulácie, je prenos informácií na rádiových vlnách. Kde by dnes táto civilizácia bola bez tohto mimoriadne dôležitého objavu, ktorý sa dokonca niekedy používa na odlíšenie hypotetických mimozemských civilizácií od neinteligentného jednoduchého života? Alebo keby prenos informácií prostredníctvom rádia bol prakticky nerealizovateľný alebo neuskutočniteľný, prípadne fyzicky absolútne nemožný? Určite by sme sa aj bez neho vyvíjali, veď nakoniec rádiový prenos používame len niečo vyše 120 rokov a neznamená to, že pred 121 rokmi ľudia s húkaním skákali po stromoch. Ale objav rádiových vĺn a ich praktického využitia bol jedným z primárnych zdrojov búrlivého exponenciálneho vývoja našej techniky, nášho poznania a civilizácie ako takej. Kým Fernão de Magalhães bol pri svojom pokuse oboplávať Zem odkázaný sám na seba a výsledky svojej plavby mohol zvestovať až po návrate (po troch rokoch od vyplávania!), ktorého sa ani nedožil, posádky lodí Apollo informovali celý svet o svojich pokorokoch v ceste na Mesiac v reálnom čase. Svet zatajil dych, keď v priamom televíznom prenose prví ľudia pristáli na inom vesmírnom telese a stanovili tak významný míľnik nášho vývoja. A muži v lodi Apollo13 mohli byť zachránení práve vďaka komunikácii s centrálou na Zemi, kde im celý tím odborníkov pripravoval scenáre na manipuláciu s loďou po explózii kyslíkových nádrží. Ak by takáto komunikácia možná nebola, určite by sa aj tak našlo veľa odvážlivcov, podnikajúcich cesty do kozmu, a rozširujúc tak naše obzory, ale rozvoj kozmonautiky ako takej a jej výsledkov by išiel slimačím tempom v porovnaní s dnešnou realitou. O nemožnosti ovládať automatické sondy a satelity na diaľku ani nehovoriac. Všade, kam by sme chceli poslať vesmírnu loď, aby pre nás vykonala merania, musel by letieť zároveň aj človek, a táto nutnosť by so sebou prinášala ohromné zvýšenie nákladov celej misie. Je tu samozrejme možnosť, žeby sa každá sonda naprogramovala dopredu a nebolo by nutné posielať žiadne ďalšie príkazy; nakoniec, aj dnešné sondy ktoré fotografujú celú slnečnú sústavu sú viac-menej odkázané samé na seba nakoľko efektívna realizácia pozemského príkazu by mala aj niekoľkohodinové meškanie - v reálnom čase nepoužiteľné obmedzenie. Ale predstavme si takú situáciu: v roku 1997 odštartuje sonda Cassini s modulom Huygens, aby fotografovala a merala Saturn a Titan, k systému priletí v roku 2004, 2-3 roky vykonáva merania, fotografuje, všetko zaznamenáva (pamätajme, žiadna možnosť prenosu informácií so Zemou) na pamäťové médium, roku 2007 sa vydá na cestu späť na Zem, kde pristane okolo roku 2014; 17 rokov po štarte nevieme o sonde a jej úspechoch nič, tŕpneme v neistote, či sa naozaj vráti v predpokladanom dátume a či náhodou nehavarovala už na tretí deň po odlete zo Zeme. Naozaj neradostná predstava, ktorá nám pripomína, aké krehké sú vzájomné vzťahy medzi pokrokom v poznaní a v technike, ktorá otvára zamknuté komnaty.

galnew.jpg

Prvé prototypy ďalekohľadov, vľavo Galileov, vpravo Newtonov zrkadlový.

keck2.jpg

A podoba profesionálnych ďalekohľadov dnes: dvojica Keck I a II na sopke Mauna Kea, každý s priemerom objektívu 10 m.

vlts_eso.jpg

Iný príklad dnešného stavu pozorovacej techniky - Európske južné observatórium, štvorica teleskopov, každý obsahujúci monolitický zrkadlový objektív s priemerom 8,2 m, na hore Cerro Paranal v Chile. Majú dokonca vlastné mená: Antu, Kueyen, Melipal a Yepun.

 

Podobne ako v časti o pozoruhodných možnostiach poznávania vesmíru, ktoré prekvapujúco existujú, aj tu sa môžeme opýtať podobne naivnú otázku, či vesmír chce, aby sme ho dobyli a ovládli, a preto vo všetkých smeroch, kde sa túžime presadiť, skôr alebo neskôr objavíme spôsob, ako k tomu technicky naozaj dospieť. Prípadne rôzne modifikácie tejto otázky na spôsob, či to chcel autor vesmíru, či to predurčil, či nám zámerne nechal možnosti ako ovládnutie dosiahnuť. A rovnako jednoducho môžeme túto predstavu zavrhnúť - je to stále nadbytočná, a teda zbytočná, hypotéza, ktorá síce na prvý pohľad ponúka peknú odpoveď, ale na druhej strane degraduje ľudský intelekt na minimálnu úroveň. Ja mám väčšiu vieru v naše schopnosti a som pevne presvedčený, že žiadny milosrdný princíp (inteligencia) tu nie je, ktorý by nám podhadzoval riešenia, aby sme ich našli ako slepé kura zrno. Aj preto môžem byť hrdý na to, čo sme dosiahli, na ľudí, ktorí z chladného, mŕtveho a neosobného kozmu dokázali vyextrahovať odpovede na náročné otázky, technické riešenia problémov, ktoré sa ešte generácii predtým zdali navždy nevyriešiteľné.

Nie, vesmír nechce byť poznaný, nechce byť ovládnutý, nie je v ňom nič, na čo by sme mohli takéto vyjadrenie vztiahnuť. Trochu metaforicky povedané, vesmír iba narazil na silného protivníka, ktorý napriek svojej malosti a časovej obmedzenosti dokázal veľké veci. Mnoho sa dozvedel, mnoho problémov vyriešil... Nechajme sa prekvapiť, aký nový objav ohlási veda zajtra.

(Koniec)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?