Radosť z poznania II

Autor: Peter Fidler | 3.2.2009 o 9:00 | Karma článku: 7,84 | Prečítané:  3015x

Touto pozoruhodnou vlastnosťou je, že vo vesmíre vôbec je čo pozorovať a spoznávať a tieto pozorovania usporiadať do jedného logického obrazu, kde všetko do seba zapadá. Možno slovo pozoruhodná je trochu prisilné, keďže tu ide skôr o istú nevyhnutnosť, ale ako neskôr uvidíme, je úplne výstižné. Ak by sme skĺzli do intelektuálneho suterénu, môžeme povedať, že vesmír chce byť spoznaný alebo bol stvorený nato, aby sme ho spoznali a pochopili. Takéto formulácie, síce pôsobia pekne a kvetnato, nemajú však žiadnu hodnotu. Vesmír nám jednoducho po svojej činnosti zanecháva stopy, ktoré zhodou okolností my môžeme postupne objavovať a snažiť sa ich pochopiť.

Auguste Comte (1798-1857)Auguste Comte (1798-1857)

V astronómii sa už vyše storočia traduje príbeh, ktorý našu tému ilustruje dokonale. V roku 1835 mal filozof Comte vysloviť myšlienku, že chemické zloženie hviezd je príklad problému, ktorý ľudstvo nikdy nevyrieši. Tento výrok som počul toľkokrát, až začínam pochybovať , či je pravdivý (pôvodný text som totiž nikdy nevidel). Možné to však je, hoci v čase jeho vyslovenia ešte nepretieklo veľa vody v Dunaji od dôb, kedy si ľudia uvedomili, že objekty na nebi nie sú zložené z nejakej nadprirodzenej substancie, ale z tej istej matérie, akú vidíme tu na Zemi. Zhodou okolností už pár rokov po Comtovom sebavedomom vyhlásení astronómi určovali chemické zloženie hviezdnych atmosfér (a tým pádom aj hviezd samých) s väčšou presnosťou ako zloženie zemskej kôry. Bolo to možné vďaka Fraunhoferovmu objavu spektrálnych čiar v slnečnom svetle. A tiež vďaka neskoršiemu pochopeniu, že každý prvok alebo molekula vytvára svoju jedinečnú sústavu čiar - pri daných vlnových dĺžkach. Každá látka tak môže byť ľahko v spektre identifikovateľná, aj z opačného konca vesmíru. Stačí len, aby svietila dostatočne silno, aby sme z nej získali spektrum dostatočného rozlíšenia. V čase objavu spektrálnych čiar ešte nebolo jasné, prečo tam sú a čo znamenajú. Tento fenomén bol nepochopený, ale to nebránilo jeho využitiu v poznávaní chemického zloženia hviezd. Vysvetlenie bolo podané až o polstoročie neskôr, rozpracovaním kvantovomechanického modelu atómu , z ktorého priamo vyplývala nutnosť čiar v spektre. Atómy vďaka úplne najfundamentálnejším zákonom, aké ovládajú tento vesmír, vyžarujú a pohlcujú svetlo len na určitých vlnových dĺžkach, zanechajúc tak v spektre charakteristické čiary. Nebyť toho, dodnes by mal pán Comte pravdu a ani by tak skoro k zmene v poznaní nedošlo. Možno až v súčasnosti, v kozmickom veku, kedy by sa dalo zrealizovať priame odchytenie vzoriek slnečného vetra, niekedy v čase po veľkých slnečných erupciách. Vzorky by sa na Zemi podrobili fyzikálnym a chemickým analýzam a stanovili by sa chemické pomery. Stále by sme však nemali istotu, že aj zvyšné hviezdy sú rovnakého zloženia ako Slnko, a naše astrofyzikálne znalosti by ustrnuli hneď v počiatkoch výskumu. Museli by sme sa uspokojiť len s dohadmi a modelmi a nikdy by sme naše znalosti hviezdneho zloženia a vývoja nedotiahli tam, kde sú dnes. A keďže hviezdy tvoria naprostú väčšinu viditeľnej svietiacej látky vesmíru, nebolo by to veru radostné konštatovanie.

Vďaka spektrálnym čiaram nám vesmír odhaľuje ešte jednu svoju črtu. Je to je ho súčasné búrlivé priestorové rozpínanie. Vplyvom Dopplerovho efektu sa totiž spektrálne čiary posúvajú oproti nehybnému etalónu buď k modrému alebo červenému koncu spektra. A to tým viac, čím väčšou rýchlosťou sa pozorovaný objekt pohybuje. Pozorovania spektier blízkych hviezd odhalili celkom náhodné pohyby, približovanie aj vzďaľovanie sa od Slnka rýchlosťou rádovo jednotky až desiatky km/s. Rovnako aj pozorovanie blízkych galaxií v Miestnej skupine a dokonca aj v Miestnej superkope galaxií. Niektoré sa približujú, iné vzďaľujú od našej rodnej Galaxie, pravda, tu už s rádovo vyššími rýchlosťami. Ale pozorovania vzdialenejších objektov, takých, ktoré nie sú na našu skupinu ani superkopu gravitačne viazané, odhalili systematický posun čiar k červenému koncu spektra - dokonca s jednoduchou závislosťou, čím je pozorovaná galaxia ďalej, tým má červený posuv väčší. To prakticky znamenalo objav všeobecnej expanzie vesmíru. Len nedávno bola táto predstava upresnená. Dva tímy astronómov naraz zistili systematicky nižšiu jasnosť vzdialených supernov, než akú predpovedá jednoduchá teória konštantnej alebo spomaľujúcej sa expanzie. To bol objav zrýchľujúcej sa expanzie kozmu minimálne po dobu polovice jeho dnešnej existencie. Celý príbeh o tom, ako k tomuto fascinujúcemu objavu na hraniciach vtedajšej techniky došlo, pútavo opísal vo svojej knihe Extravagant universe šéf jedného z tímov, Robert Kirshner. Každý zainteresovaný vie, že bez dôkladnej analýzy spektier týchto supernov, by sme k tomuto objavu nikdy nedošli. A to nielen pre skúmanie ich radiálnych rýchlostí, ale aj pre ich presnú identifikáciu. Nie všetky supernovy sú totiž vhodné na takéto merania, nie všetky sa dajú použiť ako štandardné svietidlá stanovujúce kozmologické vzdialenosti. A nájsť medzi nimi tie pravé sa dá práve vďaka - kto by to bol povedal - dôkladnému poznaniu ich spektier a úspešnému modelovaniu hviezdneho vývoja vo fáze pred výbuchom.

doppler.jpg

Posun spektrálnych čiar vplyvom radálneho pohybu prezrádza pohyb nebeských objektov spolu s možnosťou zmerať túto rýchlosť v bežných jednotkách.

(http://snews.bnl.gov/popsci/spectroscope.html)

Taký jednoduchý princíp, ktorý stanovuje pravidlá hry na atomárnej a subatomárnej úrovni nám významnou mierou pomohol spoznať toľko podstatných informácií o kozme, jeho zložení, procesoch a dynamike a o našom mieste v ňom, až je to na neuverenie. Úvahy v zmysle čo by bolo, keby je čosi inak, spravidla nikam nevedú, ale predstava, žeby sme dodnes nepoznali (spektrálne čiary by napríklad nedokázali jednoznačne identifikovať konkrétne látky a Dopplerov jav by bol eliminovaný nejakým protichodným procesom) chemické zloženie hviezd a ani nijakým spôsobom nespozorovali expanziu vesmíru nemôže nechať nikoho so skutočným záujmom o prírodu chladným. Aká by bola naša veda, naša filozofia a naša frustrácia z nespoznateľného a nepochopiteľného kozmu? Čo všetko by bolo inak? V tejto súvislosti nezaškodí pripomenúť aj jeden dôsledok zrýchľujúcej sa expanzie kozmu. V istom časovom bode v budúcnosti, keď povahu vesmíru úplne ovládne tmavá energia, by nám mali všetky vzďaľujúce sa objekty zmiznúť z dohľadu. Ich červený posuv narastie do takých vysokých hodnôt, teoreticky do nekonečna, že nebudú prakticky pozorovateľné. Čo to bude znamenať pre budúcich pozorovateľov, ak vôbec nejakí budú? Nič horšie ako to, že sa nikdy experimentálne nebudú môcť presvedčiť o expanzii kozmu. Všetko čo budú môcť vidieť, bude za hrsť galaxií v tesnom susedstve a potom už len nedozerná tma. Aké kozmologické teórie vyvinú? K akým výsledkom dospejú? Možno ich Einstein aj príde s teóriou expandujúceho vesmíru, ale nikdy ju nebude môcť oprieť o pozorovanie, a preto sa sotva presadí. Dodá si do nej svoju kozmologickú konštantu, ktorá odsúdi vesmír na večný stacionárny stav. Správna predstava, že vesmír expanduje, a to tak dlho a tak rýchlo, že jednoducho všetko čo by sa dalo pozorovať už odletelo za hranice pozorovateľného vesmíru, zostane naveky zakliata. Potenciálny model expandujúceho vesmíru zostane len jednou excentrickou špekuláciou. O to väčší dôvod máme radovať sa, že žijeme v dnešnom vesmíre, ktorý nám svoju skutočnú podstatu dočasne ochotne prezrádza. Netreba pritom zabúdať, že z našej pozície v Galaxii nemáme dokonalý výhľad na všetky strany - sme obmedzení medzihviezdnym plynom a prachom, ktorý sa sústreďuje predovšetkým v rovine Galaxie. Každý astronóm amatér vie, že keď chce pozorovať galaxie, ideálna doba je na jar, kedy sa na severnej pologuli šplhajú do najvyšších výšok súhvezdia Panna, Lev a Vlasy Bereniky. Tieto konštelácie sú prepchaté galaxiami, omnoho viac než inde na oblohe, a to len preto, že sa v týchto smeroch pozeráme kolmo na rovinu Galaxie, preč od jej cloniaceho prachu. Čo všetko sa vo vesmíre odohráva a nevieme o tom, len preto, že naša galaxia má práve túto priestorovú polohu a nie inú? Možno nič kvalitatívne odlišné, ako to, čo už poznáme, ale človek nikdy nevie. Veď kvoli tomuto prachu vôbec nevidíme viac ako polovicu vonkajšieho vesmíru...

sn.jpg

Supernova z roku 1994 v cudzej galaxii NGC 4526. Dôsledným meraním jasnosti a červeného posuvu u týchto kataklizmatických objektov (pravda, v skutočnosti u omnoho viac vzdialených galaxií, táto je pomerne blízko) bola objavená zrýchlená expanzia vesmíru.

Keď už uvažujeme o kozme v jeho najširších rozmeroch, nemožno obísť problematiku tmavej hmoty a tmavej energie, čo sú fenomény modernej doby, súčasnej kozmológie. Hoci prejavy tmavej hmoty prvýkrát pozoroval Fritz Zwicky už v tridsiatych rokoch 20. storočia a tmavú energiu teoreticky stvoril Einstein dokonca ešte pred ním, až v súčasnosti sme tieto výtvory jednoznačne zasadili do rámca celého vesmíru, aby sme s úžasom zistili, že hmota, ktorú vidíme, z ktorej sami sme a prostredníctvom ktorej chceme pochopiť vesmír, tvorí len 4% celkovej energie vesmíru. Keď sa na to pozrieme z opačnej strany, musíme sa skloniť pred ľudským umom, že dokázal tieto takmer dokonale skryté javy v kozme objaviť.

 

Späť na Zem

Nato, aby sme sa udivovali, koľko toho môžeme o svete okolo nás zistiť, vôbec nemusíme cestovať milióny svetelných rokov po celom známom vesmíre. Aj keď len myšlienkovo. Aj tu dole na Zemi sa nám dejú pred očami doslova zázraky. Aké by boli dnes naše predstavy o veku a časovom vývoji Zeme, nebyť napríklad pozoruhodnej vlastnosti niektorých rádioaktívnych prvkov uväznených v horninách odmeriavať čas? A to nie hocijako. K dispozícii máme hotový arzenál rôznych rádioaktívnych hornín, jedni sú vhodné na meranie s vysokou presnosťou, ale len niekoľko tisícročí do minulosti, iné nám pomáhajú datovať vznik hornín v čase, kedy Zem mala len malý zlomok dnešného veku. Stačí si len vybrať. A opäť môžeme byť vďační len a len pomerom vnútri atómov, ktoré vytvárajú predpoklady na síce náhodný, ale štatisticky veľmi presne determinovaný rozpad atómových jadier s plynúcim časom. Určiť potom vek takejto horniny je hračka. Nie je to úžasné?

Zem ako planéta by nebola ničím výnimočná vo vesmíre plnom podobných planét, keby na svojich pleciach nezrodila rozsiahlu biosféru pozostávajúcu z miliónov živočíšnych a rastlinných druhov. A to je len vrchol ľadovca. Zem bola totiž počas svojej histórie domovom nespočítateľného množstva druhov, z ktorých dnešný stav predstavuje iba nepatrný zlomok celkového obrazu. Väčšina živého sveta dodnes vyhynula. A ako potom o týchto vymretých druhoch vieme? Ako je možné, že sa nám podarilo zistiť, že biologické druhy nie sú nemenné a večné, ale podliehajú zmenám, vznikajú a po istom čase nevyhnutne zanikajú, prípadne sa menia na iné? Ako už iste každý tuší, je to vďaka fosílnemu záznamu v horninách. Predstavme si, aké by boli naše vedomosti o biosfére, keby sa pevné časti organizmov nedokázali zachovať vo forme skamenelín. Videli by sme iba dnešný, okamžitý stav života na Zemi. Myšlienka prírodného výberu a evolúcie by zrejme niekoho napadla, veď nakoniec ani Darwin nevychádzal (len) z pozorovania fosílií. To, na čom založil svoju teóriu bolo spozorovanie dokonalých prispôsobení organizmov, ich podobnosť a geografické rozšírenie. Ale, podobne ako pri expandujúcom vesmíre, evolučná teória by zostala prakticky bez dôkazov. Zostala by naozaj len teóriou, minimálne do doby výraznejšieho pokroku génového inžinierstva, rozpoznania zákonov dedičnosti, molekuly DNA a jej vlastností a podobne. Ale ani na tomto poli by sme sa nikdy nepresvedčili o tom, že sa organizmy naozaj vyvíjali od jednoduchých k zložitejším, stále sa prispôsobovali až nakoniec vyústili, po takmer nekonečnej sérii rôznych náhodných zmien, do dnešného stavu, ktorý my vidíme ako momentku úžasne dlhého príbehu od počiatkov tejto planéty. Ba čo viac, aj keď by mnohí odborníci jednoducho verili vo vývoj organizmov a odmietali by v takomto hypotetickom prípade pomerne silnú pozíciu kreacionistických rozprávok, nevedeli by o tomto vývoji povedať nič viac, než to, že bol. Narozdiel od tejto pesimistickej predstavy, my dnes vďaka fosíliám vieme pomerne presne rekonštruovať dejiny biosféry na planéte Zem. Zistili sme, že makroskopický život sa rozvinul už pred približne 600 miliónmi rokov (kambrická explózia), nasledovalo obdobie prvohôr so slávnym a typickým predstaviteľom vtedajšej fauny - trilobitom, veľké vymieranie v perme a nástup strašných jašterov, ktorí panovali celé obdobie druhohôr, ich rýchly koniec spôsobený globálnou katastrofou, prechod do treťohôr, kedy sa stále viac presadzovali cicavce a víťazili na skoro všetkých frontoch s inými živočíchmi a nakoniec nástup štvrtohôr s prvými predchodcami človeka. O celý tento fascinujúci príbeh by sme prišli, keby podmienky na našej planéte nejakým spôsobom nedovolili konzervovať mŕtve živočíchy na celé miliardy rokov. V tomto bode je vhodné podotknúť, že fosilizácia kostier živočíchov nie je žiadnym samozrejmým javom a je skôr šťastím, že sa nám nejaké tie skameneliny vytvorili a zachovali. Počas geologických ér tu žilo omnoho viacej druhov, než dokladajú fosílie. S najväčšou pravdepodobnosťou je fosílny záznam niečo ako naozaj veľmi riedko vzorkovaný záznam spojitého priebehu a bolo len otázkou náhody, ktoré tvory skameneli a ktoré nie. O tých živočíchoch, ktoré nemali to šťastie a nedostali sa do fosílneho záznamu, sa nikdy nič nedozvieme; zmizli z dejín bez zanechania jedinej stopy, pripomínajúc nám, že aj keď zdanlivo vidíme mnoho, omnoho viac nám zostáva naveky skryté.

fos.jpg

Bez zvláštnej schopnosti fosilizácie živej hmoty by sme dnes netušili, ako vyzerala biosféra Zeme v dávnej minulosti, či bola iná ako dnešná, a či vôbec nejaká bola. Žiadny takýto pesimistický scenár sa však nekoná, my to vieme pomerne presne.

(http://www.wolfganglindemann.net/html/sij_20.html)

Vo výpočte a opise významných javov, ktoré ľudstvu umožnili posúvať hranice poznania o riadny kus dopredu by sme mohli pokračovať ešte dlho. Odhalenie klimatických zmien a rôznych katastrôf v geologických dobách, pohyb kontinentov. Nemožno obísť rôzne skutočne dômyselné metódy, ktoré ľudia vyvinuli, využijúc fundamentálne vlastnosti vesmíru, aby zmerali vzdialenosti najskôr planét, potom hviezd a nakoniec aj vzdialených galaxií. Či už je to triangulácia, ktorá funguje u planét a blízkych hviezd alebo odhaľovanie objektov podobnej absolútnej svietivosti alebo rozmerov, ktoré svietia ako míľniky vesmíru a informujú o svojej vzdialenosti.

Pri jednej metóde by som sa predsa len pristavil, lebo jej objav a dopad na kozmológiu stoja za zmienku. Ide o vzťah peróda-svietivosť u istej skupiny premenných hviezd, ktoré sa z historických dôvodov volajú cefeidy. Vzťah objavila Henrietta Leavittová náročným ručným spracovávaním snímok hviezd v Magellanových mrakoch. V tých časoch by podceňované ženy totiž nikto nepustil priamo k ďalekohľadu, pracovali tu ako ľudské počítače, a to doslova. Henrietta Leavitt Nekonečné hodiny porovnávali snímky z toho istého miesta oblohy a hľadali rozdiely. Mraky sa snímkovali za účelom odhalenia premenných hviezd a stanovenia ich vzdialeností. Objav, aký na základe týchto snímok prišiel, však nikto nečakal. Svedomito pracujúca Henrieta si všimla, že čím jasnejšia je premenná hviezda v týchto oblakoch, tým má dlhšiu periódu. A naopak. Keďže všetky hviezdy v danej galaxii sú od našej vzdialené približne rovnako, znamenalo to výrazný prielom, bola objavená nová štandardná sviečka na určovanie kozmologických vzdialeností. Stačí nájsť v cudzej galaxii cefeidu, zmerať jej periódu a vzdialenosť je otázkou vyriešenia rovnice o jednej neznámej. Dokonca nám nahráva aj fakt, že cefeidy sú vo všeobecnosti obrie hviezdy, ktoré vidno veľmi dobre. Problém tu však bol: nebol stanovený tzv. nulový bod tohto vzťahu. Inými slovami, vedeli sme kalibrovať vzdialenosti galaxií v pomere k vzdialenosti medzi našou Galaxiou a Magellanovými mrakmi, ale táto vzdialenosť zostávala neistá. Tým pádom aj ostatné vzdialenosti boli zaťažené značnou chybou, ktorá v počiatkoch kozmologickej teórie veľkého tresku a rozpínania sa kozmu napáchala veľké škody a rozpory. Druhým problémom, trochu technickejším, bolo správne kvantifikovanie tohto vzťahu a tiež zistenie, že cefeidy nie sú jednoliata skupina, ale treba medzi nimi (podobne ako u vyššie spomínaných supernov) hľadať vhodných kandidátov a na nich aplikovať správny vzťah. Problém nulového bodu sa kombinovaním rôznych metód podarilo prekonať; najmä premeriavaním cefeíd v našej Galaxii. Otvorili sa nám dvere na zmeranie blízkeho okolitého vesmíru. Čo je na tomto celom fascinujúce, je fakt, že metódy na stanovovanie vzdialeností okolitého kozmu tvoria peknú radu. Tam, kde aplikácia jednej začína zlyhávať, preberá štafetu nová, síce menej presná, ale použiteľná do rádovo väčších vzdialeností. Spomínané cefeidy a ich mimoriadne prekvapujúci vzťah medzi periódou a svietivosťou stoja zhruba v strede, pomohli preklenúť neznalosť vo vzdialeností blízkych galaxií. Bez tohto poznatku by sme zostali stáť v nevedomosti. Našu Galaxiu by sme mali zmapovanú a zmeranú pomerne presne, ale skok k inej galaxii by bol veľkou neznámou. Iste, vzdialenosť by sa dala odhadnúť aj inak, ale nie tak presne, ako pomocou cefeíd. Na opačnom konci našej rady stojí metóda supernov, ktorú sme už spomínali a tiež odhadovanie vzdialeností z červeného posuvu, ktorý je vyvolaný expanziou kozmu, nie vlastnými pohybmi.

smc.jpg

Malý Magellanov oblak viditeľný z južnej oblohy, pripomínajúci malú hviezdokopu, v skutočnosti to však je trpasličia galaxia neďaleko tej našej. Hviezdy v ňom prezradii na počiatku 20. storočia nečakaný vzťah medzi periódou svetelných zmien a žiarivosťou a vydláždili tak cestu nečakanému a prevratnému objavu.

Zostávam stáť v nemom úžase nad tým, že sme niekde nenarazili na neprekonateľný problém, ale často úplnou náhodou sme objavili princíp, ktorý zaplnil prázdne miesto v poznaní, ako v tomto prípade Henrieta Leavittová. Je to niečo neuveriteľné. Osobne by som skôr očakával kde-tu nejaké ustrnutie na mŕtvom bode, zistenie, že aspoň dočasne nevieme nijakým spôsobom zmerať túto a túto vzdialenosť, pochopiť tento a tento problém. Ale nie, my to vieme. Zistili sme ako. Vždy sme našli spôsob. Samozrejme, nemôžeme si myslieť, že sme už odhalili úplne alebo skoro úplne všetko. To by bolo v podstate porušením koperníkovského princípu. Mohli sme spoznať iba to, čo spoznateľné je; to, o čom vesmír zanechal nejakú, hoci aj zdanlivo dokonale skrytú zmienku, stopu. Ako príklad môžu poslúžiť už spomínané fosílie - poznáme iba tie vyhynuté živočíchy, ktoré skameneli. Tie zvyšné sú pre nás nedosiahnuteľnou minulosťou a riskujúc osud Augusta Comta predpovedám, že to tak aj navždy zostane. A takisto vesmír určite skrýva mystériá, ktoré buď nikdy ani nespozorujeme a ak aj spozorujeme, tak ich príčiny a podstatu nikdy neodhalíme. Napriek tomu je sumár našich úspechov v snahe poznať a pochopiť neočakávane bohatý. Žeby bol naozaj vesmír stvorený pre to, aby bol spoznaný? Niekto to tak chcel, naplánoval? Snáď sám vesmír chce byť spoznaný a pochopený? Ja takéto formulácie, napriek všetkému, odmietam a ešte hlbšie sa skláňam pred ľudským intelektom, ktorý všetky tieto informácie dokázal vydolovať z kozmu, ktorý netuší, že ho niekto inteligentný obýva, je mu to jedno, pretože sám nie je ničím iným, len sústavou mŕtvej hmoty. Skláňam sa pred tými ľuďmi, vedcami, ktorí často s vypätím posledných fyzických aj duševných síl zápasili s vesmírom (a sami so sebou), aby z neho dostali tú podstatnú informáciu, ktorú sme hľadali.

Hovorí sa, že taká vec ako obed zadarmo neexistuje. U vesmíru, ktorý nikto nestvoril, nenaplánoval ani nepredurčil na to, aby sme ho ľahko spoznali, to platí dvojnásobne. Nič nemáme zadarmo, žiadnu informáciu o ňom. Vesmír dostal do vienka po svojom vzniku, zrejme úplnou náhodou, isté fyzikálne vlastnosti, ktoré ovplyvnili celú jeho budúcnosť aj naše pole možností ho spoznať. Ak by niekde vonku stál nejaký hypotetický pozorovateľ, musel by žasnúť spolu so mnou nad tým, aké všetky poznatky dokázal ľudský mozog získať o vesmíre, ktorý ho tak vo všetkých smeroch presahuje. Je to, akoby nejaká inteligentná civilizácia pozostávajúca z bytostí žijúcich priemerne 1 sekundu (samotná civilizácia týchto bytostí by existovala len asi 2 minúty!) zistila presné podrobnosti o ľuďoch. O tom, že nie sme statické 4-končatinové obludy vyskytujúce sa na jednej planéte (počas celého, jednu sekundu trvajúceho života totiž taká bytosť akurát zistí, že sme pomerne nudní a nijak sa nemeníme ani nehýbeme - akoby sme sa pozerali na fotografiu nás samých), ale že sa rodíme, existujeme, rastieme, každý sme trochu iný, konáme rôzne činnosti a nakoniec zanikáme. A preskúmali by nás takto dôkladne a perfektne bez toho, žeby sme im my sami zámerne dávali nejaké znamenia. Nie, nám by to bolo úplne jedno, ani by sme o nich nevedeli. V takej pozícii je človek z pohľadu kozmu.

Naozaj, páni Einstein, Eddington či Kirshner a mnoho mnoho ďalších astronómov a fyzikov, samozrejme aj dámy ako Henrieta Leavittová, ktorá odviedla krkolomnú mravenčiu prácu, klobúk dole. Žiadne ocenenie, žiadna Nobelova cena nikdy nevyváži to, čo ste dali tejto civilizácii. Pretože poznanie je tá najväčšia hodnota, motivácia, ktorá ženie človeka dopredu a prináša mu najväčšiu radosť. A čo môže spôsobovať väčšiu radosť, ako spoznávanie skutočnej podstaty nášho vesmírneho domova?

(pokračovanie 4.2.2009..09:00)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficovi nestačila porážka Danka, potreboval ho úplne zosmiešniť

Čo by Fico nesmel urobiť, ak by postupoval podľa ústavy.

KOMENTÁRE

Keď je prezident Zeman bojovníkom za pravdu

Najnovšie ocenenie je mnohým Čechom na smiech.


Už ste čítali?