Tak kde všetci sú? III Jeden vesmír nestačí

Autor: Peter Fidler | 9.1.2009 o 9:00 | Karma článku: 11,35 | Prečítané:  3692x

Tento nový pohľad nastal vďaka tomu, že som opustil svoje niekdajšie úzkoprofilové zameranie sa na astronómiu, astrofyziku a kozmológiu (v poslednom menovanom samozrejme len ako laik, konzument výsledkov vedy v tomto vzrušujúcom obore) a začal sa rovnako intenzívne zaujímať aj o biologické vedy, evolúciu, abiogenézu, antropológiu, a to všetko som dôkladne premiešal štúdiom geologickej minulosti našej planéty (každému to len odporúčam). Na otázku existencie mimozemských civilizácií som tak získal nadhľad,  ktorý býva v takýchto debatách skôr výnimkou ako pravidlom. Ale ako snáď všetko na svete, aj táto minca má dve strany. A my sme stále diskutovali len tú jednu.

Prokaryotické organizmy kra3ovali na Zemi samé miliardy rokov.Prokaryotické organizmy kra3ovali na Zemi samé miliardy rokov.wikipedia.org

Druhou stranou je veľkolepý príbeh života na Zemi. Od jeho vzniku, ktorý sa dnes datuje až do obdobia veľkého bombardovania, ktoré skončilo už pred 3,7 miliardami rokov (dokonca aj hlbšie do minulosti ), až do jeho dnešných bohatých foriem, ktoré sú na Zemi už plných 500 miliónov rokov. Minimálne.

To, že život vznikol (alebo možno vznikal?) v takých pekelných podmienkach nám dáva tušiť, že celý proces abiogenézy nebude zrejme až taký náhodný. Skôr, pri vzniku vhodných podmienok (rozsah teplôt, tlaku, osvetlenia vhodnej vlnovej dĺžky, chemické zloženie okolia atď.), pôjde o istú formu nevyhnutnosti. Podobným príkladom môže byť únik teplých molekúl vzduchu z vyhriatej miestnosti do okolia po otvorení okna - vytvoria sa vhodné podmienky (rozdiel teplôt a bariéra medzi nimi, ktorá zaniká otvorením okna) a hoci pohyb každej jednej molekuly je náhodný, nakoniec sa vždy v miestnosti ochladí. Tu sa však celá nevyhnutnosť aj končí a všetko ostatné je v rukách náhody. * 3

Život po svojom vzniku, nech už bol akýkoľvek a prebehol kdekoľvek, preukázal mimoriadnu odolnosť v nehostinnom a nepriateľskom prostredí vesmíru, kde na každom kroku hrozí devastácia. Pôsobí to na prvý pohľad ako zázrak, že tu dnes sme - nemyslím samozrejme len ľudí, ktorí sú produktom kvázi-náhody, ale celú súčasnú biosféru od hlbín zemskej kôry až po tú nešťastnú baktériu, ktorú omylom poslali na Mesiac na kozmickej lodi Surveyor 3. Čiastočne to asi aj zázrak je, skôr by sme však mali hovoriť o mimoriadnej prispôsobivosti. A o veľkom šťastí.

Čo je podstatné, vo vývoji života nie je žiaden cieľ. Evolúciu veľmi trefne opísal Stephen J. Gould ako opilca, ktorý sa tacká po chodníku od lampy k lampe a nikto nevie, kedy a kde znova spadne. Hoci ani to nebude presná analógia, opilec aký-taký cieľ má, zrejme chce prísť domov, a navyše živý a zdravý. Evolúcia nemá ani to. Nikam nesmeruje, nič nechce vylepšiť, veď tu nakoniec ani nikto nie je kto by to chcel, ak si odmyslíme génových inžinierov, ktorí špekulujú s genómom baktérií a hrajú sa na evolúciu. Vlastne, snáď jeden ten cieľ by tu bol. Snaha jednotlivcov prežiť, hoci o tej snahe by sa dalo hovoriť až po vzniku makroskopických živočíchov. To je však pre potreby našej diskusie veľmi málo.

Od svojho vzniku je biosféra Zeme v rukách tejto nevyspytateľnej, tackajúcej sa náhody, ktorá pôsobí cez meniace sa prírodné podmienky a preosieva náhodné mutácie v DNA. Nevieme, ako prvé molekuly života vyzerali, ale vieme, že pomerne rýchlo sa z nich sformovali prvé prokaryotické bunky. Tieto nemali jadro a aj v mnohom inom sa odlišovali od buniek, ktoré tvoria dnes naše telá. Boli a sú to pomerne primitívne organizmy, ktoré tu panovali od prvopočiatkov života takmer 2 miliardy rokov. V podstate polovicu existencie celej našej planéty. Po tomto čase sa už datujú aj vyspelejšie eukaryotické bunky aj s jadrom. Pristavme sa ale pri tom čísle 2 miliardy. To je tak nepredstaviteľne dlhá doba, až z toho behá mráz po chrbte a ak by niekto snáď pochyboval o absencii cieľa evolúcie, tak tu ho má ako na podnose. Pritom o tomto období vývoja života takmer nič nevieme. A to vesmír počas tej doby zostarol o 17% svojej dovtedajšej existencie, Slnko prežilo jednu šestinu až pätinu svojho života, výrazne zvýšilo svoj  žiarivý výkon a vykonalo aspoň 10 obletov okolo jadra Galaxie. Zvykli sme vnímať časové jednotky týkajúce sa nás, živých tvorov ako rádovo odlišné a neporovnateľné menšie od procesov prebiehajúcich v neživom vesmíre. A tu, aha -  počas doby existencie len prokaryot vesmír zostarol o 17%, to už vôbec nie je rádový rozdiel, to je prakticky rovnako veľké číslo. Na Zemi by medzitým hypotetický pozorovateľ zistil, že od doby, kedy tu vysadil život sa nič viditeľné nezmenilo (na mikroskopickej úrovni by zmeny samozrejme boli). Nenašiel by žiadnych inteligentných pozorovateľov, mal by pocit, že to akosi nefunguje. Boli by tu stále len tie bezduché bunky, ktoré tu aj zanechal, požierajúce jedna druhú a nebol by žiaden dôvod, aby sa stav vecí zmenil. Počas tejto doby muselo na Zem dopadnúť množstvo obrovských komét a vyvolať tu skazu globálnych rozmerov, muselo vzplanúť na tucty blízkych smrtiacich supernov a sopky museli kŕmiť atmosféru jedovatými a skleníkovými plynmi a tieto baktérie odolali, tak prečo by sa mali meniť na niečo iné, možno menej odolné? A predsa sa to stalo, akousi zhodou náhod jedna baktérie v súlade s tradíciou zjedla inú, ale v rozpore s tradíciou ju nestrávila. Začala sa symbióza, ktorá neskôr viedla k vzniku kompletnej eukarytoickej bunky. Nikto to neplánoval, nikto to nechcel, ale stalo sa to. Samozrejme, nestalo sa to spôsobom, že jedného dňa vyšlo Slnko a jedna baktéria sa poškrabala tykadlom po svojej membráne a rozhodla sa že zmení dejiny. Išlo o postupné zmeny a o ich postupné hromadenie. Aj napriek tomu, už po definitívnom oddelení eukaryotických živočíchov od svojich primitívnych predkov, trvalo ďalšiu aspoň miliardu rokov, kým z mikroskopického života povstal život makroskopický, opäť sériou neplánovaných zmien a náhod.  Slnko si urobila výlet ďalších 5 okruhov okolo jadra Galaxie, opäť zvýšilo svoj výkon, vesmír opäť významne zostarol, rozopol sa a  ochladol, supernovy vybuchovali a galaxie sa zrážali a náš pozorovateľ by stále, ani pri tomto návrate nezbadal na Zemi nič obdivuhodné. Zistil by, že sa zmenila atmosféra a pribudlo zastúpenie kyslíka, čo by mu optimizmu nevlialo. Vie, aký je tento plyn nevhodný a agresívny ku krehkým živým molekulám. Na mikroskopickej úrovni by spozoroval významnú zmenu prechodu z prokaryotickej bunky na eukaryotickú, ale za 3 miliardy rokov... dosť úbohá bilancia. Hodiny života Slnka totiž neúprosne tikajú a také minimálne zmeny za takú dlhú dobu by ho určite neuspokojili.

Po tejto dobe už ale udalosti nabrali rýchly spád. Z eukaryotických buniek sa sformovali mnohobunkové organizmy, kde sa každá bunka špecializovala na niečo iné k spoločnému prospechu celého organizmu. O približne 200 až 300 miliónov rokov prišla kambrická explózia, aj keď to je skôr explózia našich nálezov fosílií ako skutočná explózia vývoja foriem života. A od tohto okamihu, niekedy 550-600 miliónov rokov do minulosti sa odvíja aj naše presnejšie poznanie vývoja života na Zemi. Toto je celé obdobie, kedy datujeme významné vymierania, ako sú tie na konci permu a kriedy, kedy - najmä pri tom prvom menovanom - život visel skutočne na vlásku a pridruženie nejakej novej katastrofy k už prebiehajúcim by ho bývalo vyhladilo úplne. Život to ale ustál, hoci vyhynulo veľké percento všetkých kmeňov, a začal sa vyvíjať nanovo. Nové rody, nové druhy, opäť bezcieľne, opäť bez nejakého plánu, kam má evolúcia dospieť. Nič, iba prispôsobovanie sa aktuálnym podmienkam a nevyhnutné miera diverzity v populáciách. Takto to išlo celé obdobie prvohôr, ukončené už spomínanou katastrofou v perme, druhohôr, ukončené pompéznym zánikom najväčších známych organizmov - dinosaurov, treťohôr a čas plynie aj v súčasných štvrtohorách. Od vzniku makroskopických organizmov Slnko vykonalo už len 4 okruhy okolo jadra Galaxie, z toho po vzniku prvých druhov rodu Homo prešlo len 10°, po vzniku nášho druhu ani nie polovicu stupňa (!). Aj tých blízkych supernov už vybuchlo pomenej, aj kozmických katastrôf ubúda, časová škála sa nám výrazne zužuje. Ale za to môžeme byť len vďační, aj keď nie je komu.

homhab.jpg

Aká neuveriteľná súhra náhod viedla k vzniku tejto lebky (homo habilis) a ešte aká neuveriteľnejšia viedla k jeho premene na náš druh? V žiadnom prípade jej vznik nemohol byť výsledkom cieleného procesu, to by jej 4 miliardy rokov trvajúce modelovanie pôsobilo trochu bizarne.

(http://www.flickr.com/photos/charlesfred/253141367/)

Vo vymenovávaní série náhod, ktoré viedli ku vzniku človeka (rovnako ako viedli celé rady náhod ku vzniku stoviek miliónov iných živočíšnych druhov na tejto planéte, nie sme biologicky ničím výnimoční) by sme mohli pokračovať veľmi dlho. Ale pre mňa osobne stačí aj toto, aby som jasne videl, že žiaden cieľ tu nie je. A dúfam, že to stačí aj pre každého súdneho čitateľa. Najprv dlhé miliardy rokov prakticky bez zmien, aby potom vplyvom súhry náhodných okolností doslova explodoval makroskopický život, v ktorom sa neskôr vyvinulo aj vedomie. Ale tak ako explodoval, rovnako mohol aj neexplodovať a zostať dodnes na primitívnej úrovni. A tak ako prešiel zmenou z prokaryot na eukaryoty, rovnako dobre mohol touto zmenou aj neprejsť. Tie dlhé časové priepasti sú dobrým svedkom toho, ako nepravdepodobné a náhodné sú všetky tieto javy a zdanlivo „cielené" cesty vývoja, ktoré sa často chybne interpretujú ako smerovanie evolúcie k tomu, aby tu raz vzniklo vedomie a inteligentný pozorovateľ. Nič také sa ale nekoná. A toto poznanie má mocný dopad na tému tejto krátkej úvahy.

Akú situáciu v medzihviezdnom vesmíre teda môžeme očakávať? Z jediného laboratória, ktoré máme - planéty Zem - je odpoveď pomerne jednoznačná: ak by sme sa vybrali na cestu po tisíckach hviezd v našom hviezdnom ostrove, zrejme by sme na tamojších planétach objavili pomerne časté zastúpenie života, založeného na podobnej báze ako u nás doma. Ale s pravdepodobnosťou tak 80% by to bol len mikroskopický život na úrovni baktérií v rôznom stupni vývoja a zvyšok by pripadal na makroskopické formy, ktoré by sa aj inde súhrou neuveriteľných náhod vyvinuli. Videli sme v predošlých častiach, že tých možností vo vesmíre je naozaj dostatočne veľa. Lenže možných makroskopických foriem života je naozaj... snáď nekonečne veľa. Vidíme to na bujarosti života na našej planéte, kde sa nezdá, že by sa rezervoár vyčerpal. Nevznikajú nám tu pod nohami trilobity ani slávny anomalocaris , pretože príroda úplne vyčerpala pole možností a začína sa nové kolo. Naopak, vzniká stále čosi nové a iné *4. Na planéte Zem počas celých 4 miliárd rokov vznikol len jediný druh, ktorého by sme označili za tvorcu inteligentnej civilizácie, je to ten druh, ktorý napísal tento článok, a ktorý ho teraz aj číta. Samozrejme, nie sme jediný inteligentný druh na Zemi, ale u iných druhov sa zatiaľ táto inteligencia neprejavila tak ako u nás. Iba my sme stáli na Mesiaci a zistili sme, že vo vesmíre je tmavá hmota. Túto zvláštnu odbočku evolúcie sme využili dovtedy nevídaným spôsobom a teraz uvažujeme, že sa to stalo aj inde vo vesmíre.

Ale nie je to tak trochu antropocentrické myslenie? Prečo by evolúcia kdekoľvek inde vo vesmíre mala prebehnúť podobným spôsobom? Prečo by mala sformovať mozog, a keď ho už sformuje, prečo by mal byť v hlave živočíšneho druhu, ktorý má predispozície vstať a pohybovať sa vzpriamene, aby túto náhodou vyprovokovanú zmenu využil? (Prepodkladá sa totiž, že riftový zlom vo východnej Afrike spolu s ústupom lesa niekedy pred 7-8 miliónmi rokov  nástupom savany prinútil našich dávnych predkov vzpriamiť sa. Zlom im zabránil v ústupe spolu s lesom a zostali dve možnosti: vyhynúť alebo sa prispôsobiť; naši odolní predkovia si vybrali druhú možnosť.) Aby mozog s veľkým potenciálom prinútil, opracovávaním a používaním nástrojov vo voľnej ruke a pozorovaním prírody, slúžiť jeho vlastným záujmom. Odpoveď je jednoznačná, evolúcia nemá žiaden dôvod prebehnúť tak ako to bolo na Zemi. Vo vesmíre môžu byť miliardy planét nesúcich život, ktorý nikdy nepovstal do tej nepravdepodobnej a neočakávanej makroskopickej formy, ako je tomu u nás. Vôbec nie. A tieto miliardy planét budú existovať so svojím primitívnym životom celú dobu existencie svojej hviezdy, až napokon zaniknú aj so zánikom vhodných podmienok. A ďalšie milióny planét možno budú niesť makroskopický život, a možno aj celkom inteligentný, ale takú súhra šťastných náhod, aká sa odohrala u nás sa už nikde zopakovať nemusí. Pravdepodobnosť môže byť výrazne menšia než počet možností, nech je už vesmír veľký akokoľvek.

A ak sa aj súhra miestnych šťastných náhod odohrá, ešte to nič neznamená. Pozrime sa na seba, na náš druh. Ani zďaleka všetky civilizácie (v tomto kontexte vo význame populácií ľudského druhu) nedosiahli to, čomu hovoríme inteligentná civilizácia. Dodnes existujú v Afrike, Južnej Amerike, Austrálii a myslím, že aj v Ázii kmene, takmer bez kontaktu s vyspelým svetom, prakticky na úrovni doby kamennej. Sme ten istý biologický druh a pritom sa vytvorili také priepastné kultúrne a civilizačné rozdiely. Je to ďalšia ukážka toho, že nič nie je naplánované, ani dopredu dané ani nič nikam nesmeruje, na tej najvšeobecnejšej úrovni. Nie je žiaden dôvod, aby každá ľudská civilizácia dodnes nezostala na úrovni lovečsko-zberačských spoločností. Zase to bola len divoká súhra náhod akou sú napríklad zmeny klímy a jej aktuálny stav, ktorá viedla k prudkému rozvoju najprv poľnohospodárstva, neskôr rôznych technológií, vedy a končí sa dnes pri plánovaní ľudskej posádky na Mars. Netreba zabúdať ani na javy, ktorými sme si sami hádzali polená pod nohy svojho vlastného vývoja - už toľko omieľané náboženstvá alebo aj iné ideológie, z ktorých hlbokej podstaty vyviera brzda pokroku. Žiaľ, tohto jarma sa nie všade ľudia zbavili, zrejme väčšina ľudí na Zemi dodnes nemôže slobodne myslieť alebo si to ani neuvedomuje, že nemôže. Tento fenomén už ale nie je tak náhodný ako skôr nevyhnutný dôsledok ľudského mozgu . Ak by bol iný, možno by sme nikdy - paradoxne - tak ďaleko nedospeli. Ktovie.

aaa.jpg

(http://ecoworldly.com/2008/06/02/facing-the-knife-no-longer-egoistic-male-circumcision-fights-hivaids-in-africa/)

st2.jpg

(http://www.cez-okno.net/node/510)

xxx1.jpg

(http://www.africa-adventure.com/location/ethiopia)

xxx2.jpg

(http://flickr.com/photos/lianto/2657841972/)

Jeden biologický druh. Ten istý mozog, tie isté dve ruky... Napriek tomu jedna jeho populácia vykonala maximálne nepravdepodobný čin - poslala na obežnú dráhu Zeme Hubblov vesmírny ďalekohľad, kým druhá žijúca len pár kilometrov ďalej, na tej istej planéte, pod tým istým Slnkom, zostala prakticky na úrovni doby kamennej. Žiadna nevyhnutnosť, žiaden plán ani cieľ, zase len súmrak náhod, ktorý generuje tieto rozdiely. Sme jeden biologický druh a pritom jednu našu populáciu bez výhrad nazveme inteligentnou civilizáciou (a s pompou budeme hľadať naše proťajšky v kozme), kým pri druhej budeme zmätene premýšľať... Zrejme tu bude čosi inak.

Máme teda naozaj dôvod očakávať, že vesmír sa hemží civilizáciami, ktoré tam kdesi sú, len ich nemôžeme z už preberaných príčin zazrieť? Ja si myslím, že si treba zložiť tieto ružové okuliare. Fakty, ktoré som uviedol v tejto časti nám nesú silný odkaz, naprieč celou geologickou minulosťou našej rodnej planéty a možno aj naprieč celou minulosťou kozmu a aspoň jej blízkou budúcnosťou. Život vo vesmíre, ako vidíme sami na sebe a na svojom okolí, možný je, dokonca by sme mohli očakávať, že bude aj pomerne bežným javom aj mimo Zeme. Ale očakávať zároveň, že kdesi inde viedla evolúcia a náhoda miestny život podobnými cestičkami až k vývoju inteligencie a k záujmu o vesmír a veci v ňom, môže byť trochu prehnané a antropocentrické. (Hoci, paradoxne, ja som tu teraz v pozícii zástancu antropocentrizmu, keď nás dávam do svetla jedinečnosti. Ale mám na to plné právo, ako má právo šimpanz ukazovať na jedinečnosť vlastného druhu, rovnako ako má na to právo lev africký - každý sme jedinečný. Moja kritika antropocentrizmu smeruje k očakávaniu iných, podobných inteligentných bytostí ako sme my, niekde inde v kozme.) Nechceme tu od náhody príliš veľa? 

Niekedy na začiatku tohto článku som písal, že patrím medzi skupinu ľudí, ktorí veria alebo dúfajú, že tu nie sme sami. Za tým si stojím aj vo svetle týchto nových faktov. Nechcem prírodu znásilňovať svojím názorom ani tým, čo s mi páči. Veriť aj dúfať ale môžem, aj keď viem, že moja predstava je vysoko nepravdepodobná. Stále môžem veriť v to, že som sa vo svojich úvahách niekde principiálne a veľmi hrubo pomýlil a prví mimozemšťania (dúfam, že budú mierumilovní, niečo na spôsob Clarkovho Ramu) mi to čoskoro vysvetlia. Kým sa tak však stane, pustota vesmíru by nám nemala pripadať taká zarážajúca. Je to v podstate očakávaný výsledok. Aj keď trochu smutný.
(Koniec)

*3 Tu treba podotknúť, že evolúcia, to nie je len reťaz náhod, ale aj istá forma nevyhnutnosti. Genetické mutácie a rekombinácie vytvárajú v každej generácii materiál vhodne premiešaný a, čo je hlavné, rôznorodý. Prírodný výber potom preberie štafetu po náhode a ponechá na žive len dostatočne prispôsobených. Takto sa v skratke kĺbi nevyhnutnosť s náhodou.
*4. S týmto tvrdením by mohol prísť do rozporu fenomén evolučnej konvergencie, ale pri hlbšom zamyslení je zrejmé, že ide o dva úplne odlišné javy. Nakoniec, ani vplyvom tejto konvergencie nikdy nevznikli dva rovnaké druhy, iba podobne prispôsobené.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Tomanová používa jednostranné stanoviská, súdy ju rešpektujú

Súdneho znalca odvolávajúceho sa na komisárku pre deti Vieru Tomanovú stiahli z prípadu.

KOMENTÁRE

Veď sú to iba deti

Zdá sa, akoby Tomanová nastúpila v čase, keď sa nepredpokladalo, že bude musieť niečo významné urobiť.

SVET

OSN zverejnila plán na zníženie počtu ľudí, je to hoax

Sedemnásť rokov stará správa a množstvo nepodložených komentárov zaujali aj stranu Borisa Kollára.


Už ste čítali?