Tak kde všetci sú? II "Milióny miliónov"

Autor: Peter Fidler | 8.1.2009 o 9:00 | Karma článku: 11,34 | Prečítané:  5314x

Pohľad na nočnú oblohu obsypanú tisíckami hviezd je čarovný a navždy sa zaryje do pamäti. Najmä v lete, počas krásnych jasných nocí, kedy oblohu križuje v plnej kráse Mliečna cesta, kraľujú na nej majestátne starobylé súhvezdia Labute, Orla, či Lýry, občas prikrášlené pokojným svetlom Jupitera alebo Saturna, si človek uvedomí svoju malosť a bezvýznamnosť, keď pozerá na tie nekonečné hlbiny obsahujúce bezpočet hviezd.

Voľným okom človek na nebi napočíta pri troške šťastia možno 2500 až 3000 hviezd, v závislosti od podmienok. Ak má dobrý výhľad a atmosférické podmienky (tzv. seeing) sú ideálne, povedzme v už spomínaných horách. Sám som také podmienky zažil len  niekoľkokrát, ale keď človek chce, dokáže si aj v pomerne osídlených oblastiach urobiť dobré podmienky, predovšetkým tak, že počká, kým všetci zaspia.

Úžas nad počtom hviezd vo vesmíre ešte umocní ďalekohľad, najmä kvalitný, s vysokou svetelnosťou. V tejto súvislosti možno spomenúť legendárny výrobok - SOMET BINAR 25x100. Široké zorné pole, vysoká rozlišovacia schopnosť, hlboký dosah; s týmto prístrojom boli krátko po vojne na Skalnatom plese objavené desiatky nových komét a slovenská astronómia bola aspoň na chvíľu svetovou špičkou. Mal som možnosť skúsiť si ho vo hvezdárni v Partizánskom, takže veľmi dobre viem, o čom hovorím. Namieriť tento prístroj na Mliečnu cestu, to je naozaj zážitok na celý život. Aj keď občas to vie dobre človeka rozčúliť:

Pred asi šiestimi rokmi, v čase, kedy som aktívne v spolupráci so skupinou MEDÚZA pozoroval okolo stovky premenných hviezd. Z času na čas boli vedením skupiny vyhlásené kampane na čerstvo vybuchnuté novy, kedy sa od pozorovateľov očakávalo, že pokryjú svojimi pozorovaniami husto svetelnú krivku a naše dáta budú spracované a publikované. Tak som si aj ja jedného letného dňa roku 2001 stiahol a vytlačil mapku okolia novy V2275 Cyg v súhvezdí Labute. A to sa ukázalo byť veľkým problémom. Každý znalec oblohy vie, že celým súhvezdím Labute sa vinie striebristý pás Mliečnej cesty. Pri namierení ďalekohľadu do týchto miest vidí pozorovateľ kdekoľvek stovky hviezd aj pri užšom zornom poli. A ak v okolí hviezdy, ktorú hľadáte nie je žiadny význačnejší obrazec z jasnejších hviezd, ľahko sa stráca orientácia, aj pri porovnávaní s tou najpresnejšou mapkou. A to sa stalo aj mne. Niekoľkokrát som sa pokúsil novu nájsť, ale neúspešne - vždy som sa bezradne stratil v hviezdnom poli (nepoužíval som žiadnu techniku, len vlastné oko, skúsenosti a mapu). Nakoniec som napísal e-mail predsedovi skupiny s tým, že mapka musí byť zlá, pretože realita na oblohe je nejaká iná. Odpoveď došla okamžite - iní pozorovatelia z celého Československa už posielali svoje úspešné pozorovania, merania a odhady, takže chyba bude niekde inde. Neveriacky som sa pokúsil novu ešte zopárkrát nájsť, až som to celý znechutený nechal tak a pozeral sa ako pozorovania od iných pokrývajú celý pokles jasnosti... Nikdy predtým ani potom som problémy s nájdením nejakej hviezdy nemal, zrejme preto, že takmer žiadna hviezda z programu neleží v takých hustých oblastiach Mliečnej cesty. A ak došlo hlásenie o nove v Labuti, radšej som si vymyslel sám pre seba výhovorku, prečo by som práve túto hviezdu práve ja nemal pozorovať.

 

sfsg.jpg

Takto vyzerá snímka hviezdneho poľa v Mliečnej ceste. Samozrejme, ľudské oko takéto zobrazenie neumožňuje, ale obrázok presne demonštruje množstvo hviezd v tejto oblasti oblohy.

Vidíme, že počet viditeľných hviezd na oblohe je pre ľudskú myseľ nestráviteľné sústo. Ak aj vylúčime z úvah všetky ostatné galaxie okrem našej (pretože ak nevieme nadviazať kontakt, resp. pricestovať k iným hviezdam, sotva sa o niečo také pokúsime na intergalaktickej úrovni), *1 stále je to len zrnko v piesku. S podobným intelektuálnym zápasom musel prísť do kontaktu aj citovaný Enrico Fermi, keď sa opýtal svoju slávnu otázku. Toľko miliárd hviezd len v našej Galaxii a žiaden jednoznačný prejav inteligentného života, okrem jednej malej žltej hviezdy v polčase svojho pokojného života. Hoci je pravda, že nie všetky hviezdy sú vhodné na vývoj inteligentného života alebo života ako takého, aj keď vylúčime 99,9% všetkých hviezd, zostane nám len v našej Galaxii 200 miliónov hviezd mimoriadne podobných nášmu Slnku, obklopených kamennými planétami a niektorá z nich aj tekutou vodou na povrchu. Vylúčme z nich znova 99,9% a dostaneme 200.000 hviezd, pri ktorých obieha aspoň jedna kamenná planéta vhodnej veľkosti, zloženia a vo vhodnej vzdialenosti. Podľa toho, ako vznikol život na Zemi - prakticky okamžite po sformovaní planéty (čo nasvedčuje istej forme nevyhnutnosti) a na základe toho, čo o jeho vzniku vieme alebo tušíme, to vyzerá tak, že len náš hviezdny ostrov obsahuje desaťtisíce planét, kde prebieha život búrlivo premieňaný miestnou odnožou evolúcie. Desaťtisíce rôznych životných foriem a konštrukcií, dômyselných prispôsobení, veľkých príbehov evolúcie a reťazcov náhod, na ktoré ani najbujnejšia ľudská fantázia nestačí... a pravdepodobne aj tisíce inteligentných civilizácií, o ktorých zatiaľ z nejakého dôvodu nevieme. 

Vesmír je dnes starý asi 13,7 miliárd rokov, teda dostatočne starý na vývoj inteligencie, ako ostatne vidíme sami na sebe. Život určite nebol možný hneď po vzniku vesmíru - ako ukázala analýza HUDF z roku 2006, prvé špirálovité galaxie (teda rovnaké, v akej žijeme my) sa objavujú až po 1 miliarde rokov. Nevravím, že v eliptických alebo nepravidelných galaxiách život možný nie je, ale držme sa jediného faktu, ktorý v danej problematike máme - života na planéte Zem. Rovnako nebol život možný ani v prvých generáciách hviezd. Vesmír ešte neobsahoval dostatočné množstvo dostatočne rozptýlených kovov. Ale keďže prvé hviezdy boli zrejme mimoriadne masívne a rýchlo explodovali, tento nedostatok sa pomerne rýchlo zaplnil. Presné čísla teraz neviem, ale ani nie sú potrebné: tak ako je už v tomto texte zvykom, nebudeme trocháriť a povieme, že hviezdy s dostatočnou metalicitou, a teda aj kamennými planétami vo svojom okolí hromadne vznikali až po 3,7 miliardách rokov po vzniku vesmíru. Pre rozvoj inteligentného života nám tak zostáva plných 10 miliárd rokov, a to je naozaj dostačujúca doba. Je to čas, za ktorý prvé, Slnku podobné hviezdy, vyčerpali svoje zdroje energie a dnes po nich vidíme už len rozprášené pozostatky voľakedajšej slávy. A možno kde-tu tieto pozostatky dali vzniknúť civilizácii, ktorá existuje dodnes, akurát musela emigrovať na inú, mladšiu hviezdu. Alebo v rozprášených pozostatkoch hviezdy boli rozprášené aj prvky takejto civilizácie. Ktovie. Je tu už príliš veľa „možno" a „alebo", preto bude vhodné urobiť pár krokov späť.

gal.jpg

Predstava nášho domova - špirálnej galaxie s priečkou, ktorú voláme aj Mliečna Cesta pri pohľade zhora. Patrí už medzi superobrie galaxie, obsahujúc minimálne 200 miliárd rôznych hviezd. Na rozdiel od nášho dvojčaťa - galaxie v Androméde, obsahuje omnoho viac tmavej hmoty, zato však menej hviezd.

(http://www.news.wisc.edu/newsphotos/milkyway.html)

Ak sú v našom dostatočne starom vesmíre milióny miliónov vhodných hviezd, prečo sa nehemží civilizáciami? Prečo bežne na oblohe nevidíme prejavy ich činnosti, ich rozsiahle umelé stavby a vesmírne koráby? Prečo nie sú iné bytosti takou bežnou súčasťou nášho života ako východ a západ slnka? Riešenie týchto záhad mi v mnohom pripomína dlhodobé riešenie Olbersovho paradoxu temnej oblohy. V priebehu desaťročí od jeho vyslovenia bolo podaných niekoľko návrhov riešení, ale všetky sa mýlili, až do roku 1848, kedy celý problém vysvetlil básnik E. A. Poe v eseji Eureka. Jeden rozdiel tu ale je - v prípade mimozemských civilizácií nevieme, ktoré riešenie je správne, či vôbec máme to správne, alebo naopak, či správnych odpovedí nie je viacero. Niektoré z nich sú pomerne exotické, iné zase znejú realistickejšie. Na niektoré z nich sa pozrieme.

Z tých realistickejších ide predovšetkým o to, že žiadna civilizácia netrvá večne. Je to na neuverenie, ale dokonca ani tá naša. Možno sa dá trochu polemizovať, či si civilizácia, ktorá už úspešne kolonizuje viaceré hviezdy a zbaví sa tak závislosti na podmienkach domácej planéty, nevytvorí istú formu nesmrteľnosti, ale mne osobne akosi viac sedí predstava, že čas vymedzený pre každú inteligenciu je konečný. Veď napokon, civilizácie, ktoré naozaj zrodil tento vesmír by sme mohli rozdeliť do dvoch skupín: tie, čo už zanikli, a tie, ktoré ešte existujú. A na príklade civilizácií z prvej skupiny môžeme rozumne predpokladať, že aj tie druhé časom postihne podobne nepekný osud. Vďaka tejto konečnosti tu máme prvý seriózny dôvod, prečo je vo vesmíre tak pusto. Ak početnosť civilizácií nie je nejaká neočakávane vysoká, tak sa celkom ľahko môžeme s inými bytosťami jednoducho míňať. V období „plodnosti" vesmíru tu už možno boli tisíce civilizácií len v našom blízkom hviezdnom okolí, ale žiaľ, už je dávno po nich, a ďalšie tu budú tápať zase po nás *2. Pravdepodobnosť, že sa dve civilizácie javiace záujem o komunikáciu na rádiových vlnách stretnú v dostatočnej blízkosti (z pohľadu času svojej existencie, počítaného od vzniku vesmíru), môže byť zarážajúco malá, aj napriek vesmíru nadšene plodiacemu civilizácie, kde sa to len dá.

Akékoľvek pokusy o definovanie priemernej dĺžky existencie civilizácie by boli zo známych dôvodov čírymi špekuláciami. Veď vlastne ani nevieme, aký vek by sme pripísali našej civilizácii. Dvestotisíc rokov (vznik nášho druhu), desaťtisíc rokov (od vypuknutia neolitickej revolúcie), štyristo rokov (od vzniku vedy), alebo päťdesiat rokov (kozmický, atómový vek)? Akosi sa mi samé od seba podsúva to posledné číslo. Päťdesiat rokov sme ako inteligentná civilizácia, a to sme už neraz stáli na pokraji samozničenia, a hrozba aj naďalej nad nami visí, ako ten slávny Damoklov meč. Ale ja som skôr optimista a verím, že takí hlúpi nebudeme, aby sme to všetko, čo sme pracne vybudovali, ľahkovážne zničili kvôli takým nezmyslom ako sú národnosti, moc, či náboženstvá. Už menej som optimista ak sa reč zvrtne na prírodné podmienky (klíma Zeme, ktorá je na severnej pologuli za posledné 3 milióny rokov zbláznená a častuje nás čoraz hrozivejšími a dlhšími ľadovými dobami, hrozba z kozmu v podobe komét a iných malých telies, výbuchy supernov a magnetarov...), ktoré s nami žiadne zmilovanie mať nebudú.

Druhou možnosťou je, že civilizácií je aj v našom tesnom susedstve - časovom aj priestorovom - naozaj na tisíce, ale napríklad nedosahujú také technické úrovne o akých snívame. Buď o to nemajú záujem alebo narazili na neprekonateľné technické problémy. Prípadne o svete mimo svojej planéty ani netušia. Už v detstve som rozmýšľal o tom, aké by boli dejiny ľudstva, keby naša atmosféra nie je taká zázračne priehľadná vo viditeľnom spektre, prípadne keby ju neustále zakrývali mraky ako na Venuši - nikdy by sme nevideli nijaké hviezdy, a možno by nás ani nikdy nenapadlo sa tam hore pozrieť. Slnko by bolo len akýmsi záhadným ponurým svetlom, periodicky miznúcim, sem-tam by aj v noci bolo akosi svetlejšie, to keď by bol inak neviditeľný Mesiac v splne. Žiadna veda by nebola bývala mohla vzniknúť na základe skúmania a pozorovania vesmíru, žiadny Newton by nemohol odvodiť gravitačný zákon, ani žiadny Römer by nevypočítal rýchlosť svetla z pozorovania Jupiterovych mesiačikov. A to ani nespomínam trošku bizarnú možnosť inteligentných bytostí, ktoré by žiadne oči nemali. Žili by v úplnej tme a dorozumievali by sa napríklad iba zvukom alebo teplom... Tu už je na mieste otázka, čo ešte inteligentná civilizácia je a čo už nie. Naše nevidomé bytosti by možno disponovali na domovskej planéte ohromnými energiami, regulovali by počasie, hádzali po sebe vodíkové bomby - a vôbec by netušili o svete mimo nich.

Z tých viac špekulatívnych odpovedí, by som spomenul najmä teóriu akejsi botanickej záhrady. Vyspelé civilizácie v našej Galaxii sú, dokonca o nás vedia, ale na základe medzihviezdnych dohôd o nezasahovaní si dávajú pozor, aby sme ich nikdy nezazreli. Ochraňujú tak našu samostatnú kultúru pred vonkajším vplyvom a sledujú kam a ako sa sami vyvinieme. Nemôžeme túto predstavu vylúčiť, už aj preto nie, že sami sa tak správame k ľudským kultúram, ktoré sa kde-tu objavia a ktoré ešte neprišli do kontaktu s vyspelým svetom. Nezasahovať do ich vývoja je mimoriadne dôležité, takéto kultúry predstavujú významné laboratórium vývoja človeka a spoločnosti ešte v lovecko-zberačských časoch. A my sami môžeme byť celkom ľahko takým laboratóriom úplne jedinečného vývoja života a inteligencie na istej planéte pri istej hviezde. Ak by sme totiž videli na oblohe hustú premávku lodí iných civilizácií, už nikdy by pre nás život nebol taký ako predtým. A pre mimozemských výskumníkov by sa stratil objekt výskumu. Možno časom, keď dospejeme do pokročilejšieho štádia vývoja a budeme plánovať cestu k inej hviezde s ľudskou posádkou, nás s úsmevom privítajú a prijmú do intergalaktického združenia civilizácií a oboznámia nás s výsledkami svojho výskumu, s našou jedinečnosťou v porovnaní s inými civilizáciami, prípadne s tým, čo máme všetci spoločné. To by mohol byť napríklad hlad po poznaní. Snáď tým naším špecifikom by boli tie v prvej časti spomínané nezmysly, tie naozaj nie sú nutné ani žiadúce pri medzihviezdnej spolupráci.

Vo vymenovávaní príčin, prečo sa nám vesmír javí pusto, by sme mohli pokračovať dostatočne dlho nato, aby sme neprepadali pesimizmu z našej zdanlivej samoty. Môže byť iba dôsledkom nepriaznivého výberového efektu, ktorý ovplyvňuje naše pozorovania, alebo tento výberový efekt umelo vytvárajú samotní mimozemšťania svojou snahou skrývať sa. V takom prípade im to ide mimoriadne úspešne, keď našim pozorným očiam, ďalekohľadom a rádioteleskopom stále unikajú. Neunikli však pred našim prenikavým intelektom, ktorý po pár storočiach výskumu, meraní a uvažovania prišiel na to, aké by to bolo vrcholne nepravdepodobné, keby sme v tých bezodných hlbinách kozmu mali byť sami. Prakticky vylúčené. Aspoň také je väčšinové uvažovanie ľudí, s ktorými som na túto tému hovoril. A bolo aj moje, až pomerne donedávna, kedy som sa na celú otázku začal pozerať z trochu iného uhla. Od počítanie miliónov hviezd som sa vrátil späť na Zem. Na našu bledomodrú bodku.

 


*1 Toto tvrdenie neplatí tak celkom presne. Pri presune z medzihviezdnej škály na medzigalaktickú zisťujeme, že relatívne zastúpenie objektov sa zvyšuje, alebo, inými slovami, relatívna priemerná vzdialenosť medzi hviezdami je omnoho väčšia ako medzi galaxiami. Ak by Slnko bolo veľké ako stolnotenisová loptička, susedné hviezdy by boli vo vzdialenosti niekoľko tisíc kilometrov, ak by naopak celá Galaxia bola veľká ako táto loptička, susedná galaxia v Androméde by bola iba 70cm (!) ďaleko. To znamená, že ak by sme zvládali lietanie medzi hviezdami, prelet do susedných galaxií by nemusel byť žiadnym problémom, aspoň čo sa týka doletu budúcich lodí.

*2 Rád by som sa pristavil pri pojme súčasná existencia. V takom obrovskom kozme v akom žijeme, svetlu trvá výrazne dlhú dobu, kým preletí trebárs z jedného konca našej Galaxie na druhý. Dostatočne dlhú dobu, aby v čase, kedy bude mimozemská civilizácia čítať našu nadšenú správu "Sme tu!", sme tu my v skutočnosti už tisícročia neboli. Takže ak nás zaujíma len spozorovanie mimozemskej civilizácie, ide o takú súčasnosť, ktorá, odbornejšie povedané, sa odohráva na povrchu nášho minulého svetelného kužeľa . Inými slovami, uvedomujeme si, že to čo vidíme na oblohe sa odohralo veľmi veľmi dávno, ale podstatné je, že pre nás to je teraz. Posolstvo mimozemskej civilizácie bude existovať súčasne s reálnou existenciou našou.

Už horšie to bude vtedy, ak sa budeme snažiť nadviazať komunikáciu alebo dokonca pripraviť fyzický kontakt. Tu už budeme musieť požadovať, aby tí druhí existovali nielen v čase kedy zachytíme ich vysielanie (z povrchu nášho minulého kužeľa), ale aby pretrvali minimálne po dobu, kedy vstúpia do nášho budúceho kužeľa. Teda aby nevyhynuli skôr, ako ich zastihne naša odpoveď. Samozrejme, prijať pozdrav a odpovedať naň je tu na Zemi spravidla len začiatok komunikácie a nie je dôvod domnievať sa, že tam hore to bude inak. Preto nároky na pretrvanie civilizácií pri snahe o komunikáciu a kontakt budú v skutočnosti omnoho náročnejšie. Možno nesplniteľné.

(pokračovanie 9.1.2009 09:00)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?