Tak kde všetci sú? I

Autor: Peter Fidler | 7.1.2009 o 9:00 | Karma článku: 8,54 | Prečítané:  2275x

Túto dnes už legendárnu otázku mal niekedy v 50-tych rokoch položiť netrpezlivý Enrico Fermi pri diskusii s priateľmi o probléme absencie jednoznačného dôkazu mimozemských civilizácií. Všetci prítomní sa zhodli na tom, že pri dnešnom veku a vlastnostiach vesmíru by sa to tu malo len tak hemžiť inteligentnými civilizáciami na rôznom stupni vývoja. Mnohé z nich milióny rokov pred nami, kolonizujúce už stovky hviezd, ovládajúce a energiu dolujúce z celých galaxií. Paradoxným problémom potom je, prečo o činnosti ani len jednej nevieme. Nevidíme (alebo aspoň o tom nevieme, že vidíme) žiadnu zmienku o takýchto grandióznych obyvateľoch nášho spoločného kozmu. A to by sa ich rušný život mal prejavovať viacerými, dobre pozorovateľnými a ľahko spoznateľnými aspektmi. A nevieme o nich ani stále dnes. Polstoročia potom, ako otázka padla a začala si žiť svojím okrídleným životom.

Satelitný snímok rádioteleskopu v Arecibo, Porto Rico.Satelitný snímok rádioteleskopu v Arecibo, Porto Rico.http://www.satimagingcorp.com

Pritom prejavov existencie mimozemských civilizácií je známych viacero. Alebo presnejšie povedané, predpokladáme isté prejavy, akými by sa nám vysoko rozvinutá civilizácia prezradila aj na medzihviezdne vzdialenosti. Síce si z nich v tomto momente pamätám len asi dve-tri, podstatné je, že sú.

Najsilnejším dôkazom ich existencie by nesporne bolo nadviazanie komunikácie, alebo aspoň odpočúvanie ich komunikácie na Zemi. V týchto šľapajach vykročil projekt s grandióznym názvom CETI - ešte pred ním OZMA, neskôr premenovaný na skromnejšie SETI; teda posun od komunikácie k počúvaniu - nakoniec, ak by sme nejaký signál zachytili, zrejme by išlo o omnoho vyspelejšiu civilizáciu, od ktorej by sme sa mohli čo-to naučiť, opačný prenos informácií by sa možno ani nestretol so záujmom. (Názov CETI bol zároveň slovnou hračkou, keďže jednou z hlavných hviezd programu bola Tau Ceti). Počas niekoľkých desaťročí skončili pokusy o zachytenie jednoznačnej známky inteligencie vo vesmíre neúspešne. Ani na vlnovej dĺžke neutrálneho vodíka, ani na vlnovej dĺžke hydroxylu OH- , kde je šum pozadia slabší, sme nezachytili nič umelé. Nič akýmsi spôsobom neprirodzené, záhadné, čo by sa vymykalo prirodzenému vysvetleniu podľa našich znalostí o živote hviezd a medzihviezdnej látky.

Ani iné spôsoby detekcie života, alebo inteligencie, v mimozemskom priestore neboli úspešnejšie, hoci v tomto prípade by išlo skôr o akúsi mimovoľnú detekciu - spozorovanie zvláštneho chovania sa hviezd, medzihviezdneho plynu, prachu a podobne... Vesmír sa nám jednoducho javí ako chladné miesto, s výnimkou našej rodnej planéty, bledomodrej bodky, úplne bez života. Pomaly a potichu sa rozpína vo svojich bezrozmerných hlbinách do stále bezútešnejšej riedkej formy, kde raz zmizne všetko všetkému z dohľadu.

Samozrejme, neinteligentný život v našich merítkach na iných hviezdach by sme s našou dnešnou technikou neodhalili. Dokonca aj taký, ktorý by bol zhruba na našej úrovni. Sami sa pyšne voláme inteligentnými a ani v našom hviezdnom susedstve by o nás nikto na podobnej alebo aj trochu vyššej úrovni netušil. Dnes sme schopní detekcie iba mimoriadne rozvinutej civilizácie, ktorá už ovláda svoj celý planetárny systém a doluje energetické zdroje svojej hviezdy.

A tak sa z neznalosti exaktnej odpovede stala vec názoru, vkusu, náboženstva, či inej ideológie.

Zrejme každý človek, ktorého aspoň okrajovo zaujala táto problematika, v sebe nosí svoju odpoveď na túto otázku. Odpoveď, s ktorou je akosi vnútorne stotožnený a na ktorú by vedel podať na tucet zdôvodnení a zároveň hromadu vysvetlení, prečo práve opačný názor je zlý. Myslím, že väčšina ľudí slobodne uvažujúcich o tejto téme je presvedčená, že vo vesmíre nie sme sami. Napriek negatívnemu výsledku vyššie spomenutých projektov, napriek tomu, že nemáme ani len jednu indíciu smerujúcu ku kladnej odpovedi, je možnosť existencie a prípadného kontaktu s mimozemskou inteligenciou príliš vzrušujúca nato, aby sme ju zhodili zo stola a zabudli na ňu. Počas posledného storočia (alebo aj dlhšie) bola táto možnosť námetom a prvotným impulzom pri tvorbe stoviek románov, či iných umeleckých diel, preto v určitom zmysle už mimozemšťania medzi nami sú, sú súčasťou našej kultúry a víria hladinu fantázie tak, ako zďaleka nič iné. To samozrejme nie je hľadanou odpoveďou na našu otázku, ale je to istá forma kolektívnej odpovede našej civilizácie na túto problematiku; nemyslím si, že existuje sci-fi román, ktorého zápletka by sa točila okolo zistenia, že sme inteligenciu medzi hviezdami hľadali, ale nenašli. A nakoniec - bola by to naozaj smutná realita, keby zistíme, že sme vo vesmíre sami. V celých tých bezodných hlbinách úplne sami, odsúdení skôr či neskôr na zánik, zanechajúc vesmír opäť bez inteligentného pozorovateľa. Naopak opačná predstava otvára nádej na búrlivý rozvoj človeka (ak to dokázali oni, bez väčších problémov si poletovať medzi hviezdami, prečo by sme to raz nemali zvládnuť my), kolonizovanie najprv blízkych planét pri Slnku, časom aj ďalších planét pri blízkych hviezdach, nadviazanie priateľského kontaktu s inými civilizáciami, preberanie ich technológií. Všetko toto by nám vytvorilo nesmrteľnosť - ak by sa opäť raz na Zemi zbláznila klíma a zaľadnila veľkú časť kontinentov, nikoho by to príliš netrápilo, ľudia by emigrovali na Mars, na mesiace Jupitera, k iným hviezdam, o možnosti ovládnuť klímu a zabrániť skaze ani nehovoriac. Ak by do Zeme vrazila - opäť raz - smrtonosná kométa, keď Slnko so svojím stále výkonnejším motorom začne spaľovať Zem v ohnivom žiari, keď sa stane čokoľvek nepríjemné, riešenie by bolo rovnako jednoduché. Samozrejme, možnosti kolonizácie planét a hviezd pre nás tu sú, aj keby naozaj neexistuje nič inteligentné mimo nás. Avšak spozorovane mimozemských civilizácií ovládajúcich pre nás neslýchané energie a technológie v blízkej budúcnosti, by bolo veľkým impulzom, vzpruhou pre ľudstvo ako také. Dnes nevieme, či sa nám niekedy podarí zbaviť sa smrteľne nebezpečnej závislosti na prírodných podmienkach tu na našej rodnej planéte, poletujúcej si medzi vesmírnymi projektilmi ako v ruskej rulete. Nevieme, či sa stihneme vyvinúť na takú úroveň prv, než nás skosí nejaká kataklizma. Dokonca nevieme, či je vôbec fyzicky pre nás možné ovládnuť a spravovať energie potrebné na medzihviezdne lety s ľudskou posádkou - problémov je tu príliš veľa. Hoci doteraz vývoj techniky a vedy rástol exponenciálne, neznamená to, že to tak bude stále. Už zajtra môžeme naraziť na neprekonateľné fyzikálne hranice. Ak by sme však videli na oblohe malých zelených mužíčkov, ako si veselo deformujú časopriestor pre rýchle presuny svojich lodí, ako disponujú energiou celých hviezd a obývajú viacero planét, mali by sme jasný dôkaz, že to ide. Treba sa len trochu snažiť, veriť, že kým sa na takú úroveň dostaneme, nebudeme zničení kvôli akejsi hlúpej náhode alebo kvôli hlúposti nás samých a sme za vodou. To by ale bola len jedna strana mince. O tom, aký fantastický dopad by malo spoznanie prejavov inej civilizácie, na všetkých ľudí na Zemi už boli popísané stovky strán, žiadna to ale neopísala dostatočne neuveriteľne tak, aby to mohla byť (úplná) pravda. Preto sa do toho nebudem púšťať ani ja. Viem si však živo predstaviť silný dopad takéhoto kontaktu prvej druhu na kultúru jednotlivých národov, na zmýšľanie každého jednotlivca, ktorého zaujíma aj o troška viac ako to, kde a ako sa najesť a napiť. O zdrvujúcom dopade na náboženstvá, či ideológie, ani nehovoriac. Ich doterajšie snahy znásilňovať prírodu a realitu podľa ľubovôle pár vyvolených by sa obrátili na prach a posmech. Aspoň dovtedy, kým by sa po horúčkovitej snahe nepodarilo narýchlo vymyslieť nové konštrukcie obsahujúce aj toto nové poznanie a víťazoslávne ním otravovať kde sa len bude dať. To sa ale, našťastie, mňa netýka, takže tu spravím koniec týmto úvahám s vyjadrením nádeje, že ľudia sa raz oslobodia od svojho paleo-neolitického dedičstva, tak, že budú schopní prvý kontakt stráviť inak, lepšie ako naši predkovia z končiacej sa doby ľadovej.

Trochu sme však odbočili od nosnej témy celého pojednania, otázky, či tu nejaké civilizácie sú alebo nie sú, a ak sú tak kde teda všetci trčia. Zistili sme, že ľudia si spravidla myslia, že mimozemské civilizácie tam kdesi hore sú, a ak si to nemyslia, tak v to aspoň v kútiku duše z vyššie uvedených dôvodov dúfajú (tak ako autor), a ak ani jedno ani druhé, tak ich existencii jednoducho veria. Realita sveta je však, ako sme už bývali bolestne zistili, nezávislá na našich prianiach a emóciách a riadi sa úplne inými princípmi, ktoré môžeme pochopiť len s chladnou hlavou, po oslobodení sa z klietky zaslepeného antropocentrizmu.

(pokračovanie 8.1.2009 09:00)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficovi nestačila porážka Danka, potreboval ho úplne zosmiešniť

Čo by Fico nesmel urobiť, ak by postupoval podľa ústavy.

KOMENTÁRE

Keď je prezident Zeman bojovníkom za pravdu

Najnovšie ocenenie je mnohým Čechom na smiech.


Už ste čítali?