Slobodná vôľa a vševedúci boh I

Autor: Peter Fidler | 18.11.2008 o 9:00 | Karma článku: 11,34 | Prečítané:  3882x

Konflikt slobodnej vôle človeka a vševedúcnosti Boha je jedným z najčastejšie omieľaných tém v diskusiách medzi veriacimi a neveriacimi. Sám som sa vo viacerých aktívne zúčastnil a zistil som, že obe strany často používajú nie práve najprieraznejšie a neraz aj úplne chybné argumenty.

 chilmarkresearch.com

Najistejšie by bolo mať po ruke presnú definíciu, čo to slobodná vôľa človeka znamená, rovnako ako vševedúcnosť nejakej bytosti, ktorá celý vesmír stvorila. Neviem, či také definície existujú a či sa vôbec dajú nejako definovať, ale keby sa dali, predišlo by sa zbytočným nedorozumeniam.

Myslím, že jednoduchším pojmom je božia vševedúcnosť, ktorá znamená, že nejaká bytosť vie odpoveď na každú otázku, ktorú jej človek môže položiť (prípadne aj na otázku, ktorú si táto bytosť položí sama sebe). A na všetky otázky pozná pravdivú odpoveď. Z hľadiska otázok okolo slobodnej vôle človeka je podstatné, že táto bytosť nie je vo svojich znalostiach nijak časovo obmedzená. Pozná presné a pravdivé odpovede na otázky tykajúce sa minulosti a najmä budúcnosti. Musí dokonca poznať celú budúcu históriu vesmíru, až po jeho potenciálny zánik. Ak by čokoľvek nepoznala, už by to pochopiteľne nebola vševedúca bytosť.

Ak oplýva aj všemohúcnosťou a je zároveň aj autorom nášho vesmíru, tak je to naozaj fantastická bytosť, ktorá predčí aj rozprávkové postavičky. Podstatné je, že opis tejto bytosti presne sedí, okrem iných, na kresťanského Boha, ktorý podľa všetkého o sebe vyhlásil, že dal ľuďom slobodnú vôľu - môžu sa v každom okamihu svojho života rozhodovať podľa svojho názoru a on ich nebude nijak obmedzovať. Pridal len varovanie, že za svoje činy budú raz niesť následky.

Na ďalšie úvahy by bolo vhodné vedieť, čo presne slobodná vôľa je a či ju vôbec človek má. Čo je slobodná vôľa, je asi zrejmé každému. Podstatne horšou otázkou je, či ju človek naozaj má. O odpovedi na ňu pravdepodobne nikto nikdy, počas celých vekov, nepochyboval. Až prišla veda 18. a 19. storočia, ktorá slávila úžasné úspechy so svojou predstavou sveta ako perfektne zladeného stroja, ktorý si iba koná svoju činnosť a človek ho môže úplne pochopiť. Kedysi na počiatku ho boh zostrojil a spustil. A my ho dnes pozorujeme a objavujeme zákony, ktoré boh do vesmíru vložil. Podstatnou črtou tohto deterministického pohľadu bolo, že človek vlastne slobodnú vôľu nemá, pretože všetko je na počiatku určené bohom. Celá budúcnosť je do najmenšej podrobnosti predpovedateľná. Problémom, prečo veda nevie túto budúcnosť predpovedať je, že nepoznáme všetky fyz. charakteristiky všetkých častíc vo vesmíre v danom okamihu. Je to však len praktické obmedzenie, ktoré časom prekonáme. Keby sme ich poznali, spočítali by sme všetko, napríklad aj to, kedy človek pristane na Marse. Tento názor narážal na zvláštne problémy týkajúce sa ľudskej morálky - napríklad prečo sedia vrahovia vo väzeniach, keď nemôžu za to, že vraždili. Môže za to autor celého systému, ktorý presne nastavil celú budúcnosť. Neviem už ako si zástancovia determinizmu poradili s týmto problémom. Faktom ale je, že prišlo storočie dvadsiate a kvantová teória, ktorá so svojimi pravdepodobnostnými vlnami, zahmlenými obláčikmi, namiesto presných bodov a všadeprítomnými neurčitosťami nenechala na deterministickom názore kameň na kameni. Ukázalo sa, že svet na úrovni elementárnych častíc nie je deterministický, a teda presne predpovedateľný. Žiadny vedec nevie presne vypočítať, kedy sa rozpadne atóm uránu, ktorý má na pracovnom stole, ani keby má k dispozícii všetky potrebné informácie. Jediné, čo spočítať môže, je pravdepodobnosť, že sa tak v istom časovom horizonte stane. A toto vyzerá byť fundamentálnou vlastnosťou hmoty v celom vesmíre (zostáva tu však malá možnosť, že raz zistíme, že vesmíru a hmote v ňom rozumieme úplne nesprávne a deterministický názor vstane z mŕtvych).

Dokonca nemusíme zachádzať ani do subatomárneho sveta. Napríklad aj také chaotické, turbulentné systémy odporujú deterministickým výpočtom a predpovediam. Počasie na Zemi je typickým príkladom.

Keď si teraz uvedomíme, že ľudský mozog, ktorý je domovom nášho vedomia, je tiež len vysoko organizovaná sústava nespočítateľných biliónov atómov konfigurovaných v molekulách a na vyššej úrovni v bunkách - neurónoch, zistíme, že sme tam, kde sme boli. Determinizmus v subatomárnom svete nefunguje, ale to ešte neznamená, že ľudská bytosť slobodnú vôľu má. Len zrejme nedokážeme predpovedať, vypočítať budúce konanie ľudí. Aj napriek tomu môže byť budúcnosť daná (ako neskôr uvidíme) a my ju nedokážeme ovplyvniť, hoci to vnímame v našej ilúzii slobodnej vôle. Predbežne bude ale držanie usvedčených vrahov vo väzení asi dobrým rozhodnutím spoločnosti.

To, prečo nevieme, či máme slobodnú vôľu je len prejavom nášho nechápania toho, ako funguje vedomie, myslenie, rozhodovanie v mozgu. Čo sa deje v mozgu človeka, ktorý sa pozerá na krásne umelecké dielo alebo ďalekohľadom do nekonečného vesmíru a v hlave sa mu roja myšlienky. Aké fyzikálne zmeny nastávajú v mozgu človeka, ktorý premýšľa a prichádza na riešenie nejakého problému. Aké preskupenia atómov a ako sú tieto preskupenia interpretované samotným mozgom tak, že si vieme celkom reálne a živo predstaviť čokoľvek, čo sme v minulosti videli. A dokonca aj to, čo sme nikdy nevideli. Napríklad podľa popisu od iných ľudí. Hoci stále platí, lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. Ako funguje rozpoznávanie známych tvárí. Toto všetko je dnes ešte nejasnou záhadou. (Hoci prvé lastovičky už sú...)

Keby toto všetko záhadou nebolo, možno by sa konečne dala zodpovedať otázka, či máme slobodnú vôľu. Dovtedy môžeme len tápať v rôznych názoroch. Tak ako ja teraz.

 

Nad otázkou slobodnej vôle sa môžeme zamýšľať aj z iného uhla - žiadne naše rozhodnutie nie je nezávislé od našich spomienok, minulých skúseností, dokonca ani od okamžitých emócií. Rôzna úroveň hormónov v krvi dokáže významne zasiahnuť do našich slobodných rozhodnutí. Týmto smerom sa už ale pri analýze slobodnej vôle nebudeme uberať, pretože to je slepá cesta. Je samozrejmé, že naše rozhodnutia nie sú úplne nezávislé, najmä nie od vyššie spomenutých prežitých zážitkov a podobných vnútorných faktorov, ale to sú javy, od ktorých sa my ľudia ako biologické tvory nijako nedokážeme odosobniť. Tvoria súčasť našich osobností a bez nich by sme boli akosi "neúplní".

 

Nechcem už zachádzať ďalej do zbytočne hlbokých filozofických detailov, už aj preto nie, že ich sám nemám rád. Preto uzavriem túto tému tým, že každý z nás sa cíti dostatočne slobodný nato, aby si vybral medzi dvomi rovnakými alternatívami. Hoci každé naše rozhodnutie je ovplyvnené ohromným počtom predošlých skúseností; ale každý z nás tak nejako intuitívne cíti (alebo dúfa), že je to naše ja, naše vedomie, ktoré dá v kritickom okamihu ničím vonkajším neovplyvnený rozkaz na výber jednej alternatívy. Preto zostaneme aj my s týmto názorom davu a pozrieme sa, aké dôsledky ma táto naša úžasná schopnosť na vševediaceho boha.

(pokračovanie 19.11.2008 09:00)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficovi nestačila porážka Danka, potreboval ho úplne zosmiešniť

Čo by Fico nesmel urobiť, ak by postupoval podľa ústavy.

KOMENTÁRE

Keď je prezident Zeman bojovníkom za pravdu

Najnovšie ocenenie je mnohým Čechom na smiech.


Už ste čítali?