Pritom prejavov existenciemimozemských civilizácií je známych viacero. Alebo presnejšie povedané,predpokladáme isté prejavy, akými by sa nám vysoko rozvinutá civilizáciaprezradila aj na medzihviezdne vzdialenosti. Síce si z nich v tomtomomente pamätám len asi dve-tri, podstatné je, že sú.
Najsilnejším dôkazom ichexistencie by nesporne bolo nadviazanie komunikácie, alebo aspoň odpočúvanieich komunikácie na Zemi. V týchto šľapajach vykročil projekt s grandióznymnázvom CETI - ešte pred ním OZMA, neskôr premenovaný na skromnejšie SETI; tedaposun od komunikácie k počúvaniu - nakoniec, ak by sme nejaký signálzachytili, zrejme by išlo o omnoho vyspelejšiu civilizáciu, od ktorej bysme sa mohli čo-to naučiť, opačný prenos informácií by sa možno ani nestretolso záujmom. (Názov CETI bol zároveň slovnou hračkou, keďže jednouz hlavných hviezd programu bola Tau Ceti). Počas niekoľkých desaťročískončili pokusy o zachytenie jednoznačnej známky inteligencie vo vesmíreneúspešne. Ani na vlnovej dĺžke neutrálneho vodíka, ani na vlnovej dĺžkehydroxylu OH- , kde je šum pozadia slabší, sme nezachytili nič umelé.Nič akýmsi spôsobom neprirodzené, záhadné, čo by sa vymykalo prirodzenémuvysvetleniu podľa našich znalostí o živote hviezd a medzihviezdnejlátky.
Ani iné spôsoby detekcie života,alebo inteligencie, v mimozemskom priestore neboli úspešnejšie, hociv tomto prípade by išlo skôr o akúsi mimovoľnú detekciu -spozorovanie zvláštneho chovania sa hviezd, medzihviezdneho plynu, prachua podobne... Vesmír sa nám jednoducho javí ako chladné miesto,s výnimkou našej rodnej planéty, bledomodrejbodky, úplne bez života. Pomaly a potichu sa rozpína vo svojichbezrozmerných hlbinách do stále bezútešnejšej riedkej formy, kde raz zmiznevšetko všetkému z dohľadu.
Samozrejme, neinteligentný životv našich merítkach na iných hviezdach by sme s našou dnešnoutechnikou neodhalili. Dokonca aj taký, ktorý by bol zhruba na našej úrovni. Samisa pyšne voláme inteligentnými a ani v našom hviezdnom susedstve byo nás nikto na podobnej alebo aj trochu vyššej úrovni netušil. Dnes smeschopní detekcie iba mimoriadne rozvinutej civilizácie, ktorá už ovláda svojcelý planetárny systém a doluje energetické zdroje svojej hviezdy.
A tak sa z neznalosti exaktnejodpovede stala vec názoru, vkusu, náboženstva, či inej ideológie.
Zrejme každý človek, ktoréhoaspoň okrajovo zaujala táto problematika, v sebe nosí svoju odpoveď natúto otázku. Odpoveď, s ktorou je akosi vnútorne stotožnený a naktorú by vedel podať na tucet zdôvodnení a zároveň hromadu vysvetlení,prečo práve opačný názor je zlý. Myslím, že väčšina ľudí slobodne uvažujúcicho tejto téme je presvedčená, že vo vesmíre nie sme sami. Naprieknegatívnemu výsledku vyššie spomenutých projektov, napriek tomu, že nemáme anilen jednu indíciu smerujúcu ku kladnej odpovedi, je možnosť existenciea prípadného kontaktu s mimozemskou inteligenciou príliš vzrušujúcanato, aby sme ju zhodili zo stola a zabudli na ňu. Počas poslednéhostoročia (alebo aj dlhšie) bola táto možnosť námetom a prvotným impulzompri tvorbe stoviek románov, či iných umeleckých diel, preto v určitomzmysle už mimozemšťania medzi nami sú, sú súčasťou našej kultúry a víriahladinu fantázie tak, ako zďaleka nič iné. To samozrejme nie je hľadanou odpoveďouna našu otázku, ale je to istá forma kolektívnej odpovede našej civilizácie natúto problematiku; nemyslím si, že existuje sci-fi román, ktorého zápletka bysa točila okolo zistenia, že sme inteligenciu medzi hviezdami hľadali, alenenašli. A nakoniec - bola by to naozaj smutná realita, keby zistíme, žesme vo vesmíre sami. V celých tých bezodných hlbinách úplne sami, odsúdenískôr či neskôr na zánik, zanechajúc vesmír opäť bez inteligentnéhopozorovateľa. Naopak opačná predstava otvára nádej na búrlivý rozvoj človeka(ak to dokázali oni, bez väčšíchproblémov si poletovať medzi hviezdami, prečo by sme to raz nemali zvládnuť my), kolonizovanie najprv blízkychplanét pri Slnku, časom aj ďalších planét pri blízkych hviezdach, nadviazaniepriateľského kontaktu s inými civilizáciami, preberanie ich technológií.Všetko toto by nám vytvorilo nesmrteľnosť - ak by sa opäť raz na Zemi zbláznilaklíma a zaľadnila veľkú časť kontinentov, nikoho by to príliš netrápilo,ľudia by emigrovali na Mars, na mesiace Jupitera, k iným hviezdam,o možnosti ovládnuť klímu a zabrániť skaze ani nehovoriac. Ak by doZeme vrazila - opäť raz - smrtonosná kométa, keď Slnko so svojím stálevýkonnejším motorom začne spaľovať Zem v ohnivom žiari, keď sa stanečokoľvek nepríjemné, riešenie by bolorovnako jednoduché. Samozrejme, možnosti kolonizácie planét a hviezd prenás tu sú, aj keby naozaj neexistuje nič inteligentné mimo nás. Avšakspozorovane mimozemských civilizácií ovládajúcich pre nás neslýchané energie atechnológie v blízkej budúcnosti, by bolo veľkým impulzom, vzpruhou preľudstvo ako také. Dnes nevieme, či sa nám niekedy podarí zbaviť sa smrteľnenebezpečnej závislosti na prírodných podmienkach tu na našej rodnej planéte,poletujúcej si medzi vesmírnymi projektilmi ako v ruskej rulete. Nevieme,či sa stihneme vyvinúť na takú úroveň prv, než nás skosí nejaká kataklizma.Dokonca nevieme, či je vôbec fyzicky pre nás možné ovládnuť a spravovaťenergie potrebné na medzihviezdne lety s ľudskou posádkou - problémov jetu príliš veľa. Hoci doteraz vývoj techniky a vedy rástol exponenciálne,neznamená to, že to tak bude stále. Už zajtra môžeme naraziť na neprekonateľnéfyzikálne hranice. Ak by sme však videli na oblohe malých zelených mužíčkov,ako si veselo deformujú časopriestor pre rýchle presuny svojich lodí, akodisponujú energiou celých hviezd a obývajú viacero planét, mali by smejasný dôkaz, že to ide. Treba sa len trochu snažiť, veriť, že kým sa na takúúroveň dostaneme, nebudeme zničení kvôli akejsi hlúpej náhode alebo kvôlihlúposti nás samých a sme za vodou. To by ale bola len jedna strana mince.O tom, aký fantastický dopad by malo spoznanie prejavov inej civilizácie, navšetkých ľudí na Zemi už boli popísané stovky strán, žiadna to ale neopísaladostatočne neuveriteľne tak, aby to mohla byť (úplná) pravda. Preto sa do tohonebudem púšťať ani ja. Viem si však živo predstaviť silný dopad takéhotokontaktu prvej druhu na kultúru jednotlivých národov, na zmýšľanie každéhojednotlivca, ktorého zaujíma aj o troška viac ako to, kde a ako sanajesť a napiť. O zdrvujúcom dopade na náboženstvá, či ideológie, aninehovoriac. Ich doterajšie snahy znásilňovať prírodu a realitu podľaľubovôle pár vyvolených by sa obrátili na prach a posmech. Aspoň dovtedy,kým by sa po horúčkovitej snahe nepodarilo narýchlo vymyslieť nové konštrukcieobsahujúce aj toto nové poznanie a víťazoslávne ním otravovať kde sa lenbude dať. To sa ale, našťastie, mňa netýka, takže tu spravím koniec týmtoúvahám s vyjadrením nádeje, že ľudia sa raz oslobodia od svojhopaleo-neolitického dedičstva, tak, že budú schopní prvý kontakt stráviť inak,lepšie ako naši predkovia z končiacej sa doby ľadovej.
Trochu sme však odbočili odnosnej témy celého pojednania, otázky, či tu nejaké civilizácie sú alebo niesú, a ak sú tak kde teda všetci trčia.Zistili sme, že ľudia si spravidla myslia, že mimozemské civilizácie tamkdesi hore sú, a ak si to nemyslia, tak v to aspoň v kútiku duše z vyššie uvedenýchdôvodov dúfajú (tak ako autor), a ak ani jedno ani druhé, tak ichexistencii jednoducho veria. Realita sveta je však, ako sme už bývali bolestnezistili, nezávislá na našich prianiach a emóciách a riadi sa úplneinými princípmi, ktoré môžeme pochopiť len s chladnou hlavou, pooslobodení sa z klietky zaslepeného antropocentrizmu.
(pokračovanie 8.1.2009 09:00)
